Nie je to od môjho bydliska ďaleko, dnes počasie sľubovalo sneženie, tak som si urobila taký krátky výlet.
Prvá moja zastávka boli železničné rampy. Zákon schválnosti vždy funguje, tak som si počkala na taký motoráčik s dvomi vozňami asi desať minút. Časy keď tu premával dlhý osobný vlak sú už dávno preč. Aj v tých dvoch vozňoch by sa dalo napočítať cestujúcich na jednej ruke.
Moja trasa viedla cez dedinu Veľké Uherce, na okraji dediny na kopci je kostol s cintorínom. Viditeľnosť nebola veľmi dobrá ale aj tak som ho odfotila.
Pokračovala som smerom na dedinu Skýcov. Rada jazdím po takejto ceste plnej serpentín, je krásna hlavne v jesennom období, tá farebnosť listnatého porastu. Ale aj cez zimu má svoje čaro i keď si musím dávať pozor na výtlky a prepady na ceste.
Aut týmto smerom chodí menej, nie je to frekventovaná trasa tak je zrejmé že ani oprava tejto komunikácie nikoho nesúri.
Prešla som cez dedinu Skýcov a tabuľka naznačila okres Zlaté Moravce. Bolo to vidieť aj na kvalite vozovky, ktorá je udržiavaná.
Informačná tabuľa značila odbočku z hlavnej cesty na hrad Hrušov. Odstavila som auto a ďalej som sa vybrala pešo. Najprv som váhala či sa mám dať po turistických značkách alebo lesnou cestou, zvíťazil značkovaný chodník. Po celej dĺžke značkovaného chodníka zrejme prešli len dvaja ľudia a to tiež len v smere nahor. Dolu žiadne stopy neviedli. Sem tam stopy po lesnej zvery križovali chodník.
Čím som bola vyššie, tým bol aj ten sneh viditeľne belší a viac namrznutý.
Chodník pokračoval popri horárni ďalej okrajom lúky. Priviazaný pes na mňa zúrivo brechal rušila som jeho kľud.
Po pár minútach chôdze som v diaľke uvidela strapaté ruiny hradu. Milo ma prekvapilo, že tam prebieha rekonštrukcia. Na tomto hrade som bola asi tak pred desiatimi rokmi, bolo to značne schátrané miesto a teraz už z diaľky vidieť že sa obnovuje a je v lepšej kondícii.
Chodník k hradu bol značne šmykľavý, ľad, zamrznutý sneh a zvažoval sa k okraju. Tak som išla slimačím tempom. Nikde nikoho navôkol aj keď som do určitej miery dobrodruh, predsa sa chcem vrátiť v poriadku aj domov.
Z hradu sa mi naskytli krásne výhľady do okolia, škoda len nepriaznivého počasia na fotenie.
Ešte som pochodila zamrznutými lávkami, schodmi po vnútrajšku hradu, ktovie koľko hradných pánov sa tu vystriedalo, čo všetko tu prežívali, ale zároveň sa už vykonalo mnoho práce na jeho záchranu.
Prvá zmienka o hrade je z roku 1316 keď ho dobil Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr mal viac majiteľov. V 16 storočí bol pred Turkami opevnený. V roku 1708 ho zapálili a spustošili cisárske vojská generála Heistera
Traduje sa aj povesť, že Alžbeta Rákociová ukryla na hrade rodinný poklad. Cisárske vojsko úporne hľadalo ukrytý zamurovaný poklad, prekutávali hrad, a zbúrali múry. Nič však nenašli
Tak sa lúčim s hradom, dovidenia na budúce.
