Pučiace stromy pri cestách majú netradičnú výzdobu, všetko čo vietor dovial, igelity, papier, je na ne smutný pohľad. Tiež aj na zelenejúce sa polia, kde nám vyrastajú plastové fľaše, na prvé fialky medzi vyhodeným odpadom.
Nechápem človeka ktorý odpad vyvezie do hory, pritom prejde okolo kontajnerov ktoré sú na to určené. Ktorý keď vypije nápoj vo svojom luxusnom vyblýskanom aute fľašu jednoducho vyhodí cez okno. Nechápem „turistu“ ktorý otvorenú konzervu hodí za seba.
Môj byt, môj hrad, mám čisto, ale čo je pred dverami, v mojom okolí, to sa ma netýka.
Doma predsa neodhodím fľašu, ani papier, či ohorok z cigarety, ako by to vyzeralo? Ale vonku? To nie je moje, je to ako keby územie nikoho, tam si to môžem dovoliť.
Čím to je? Stačí pár kilometrov prejsť cez hranice, obzrieť sa okolo seba, aj tam žijú ľudia, aj tam pijú nápoje z plastových fliaš, majú zabalenú desiatu, aj tam majú domový odpad. Majú čisto. Skrášľujú si nielen svoje bývanie, ale aj svoje okolie.
Ako je to u nás? Niekedy mi to tak pripadá, ako keby sme žili na veľkom smetisku ktoré si samy vytvárame s výnimkou čistých voňavých ostrovčekov, veď môj byt, môj hrad.... „Skrášľujeme“ svoje okolie všetkým tým, čo už nepotrebujeme...
Aj toto sú obrázky očakávanej jari, tieto jarné pohľady pripravil „človek“
