A to nielen v počasí ale celkovo vo všetkom, v spoločnosti, či vo vzťahoch. Všetci sme akýsi ukrivdení, vypätí a nervózni. Či už čítam aktuálne správy, alebo počúvam svoje okolie, všade a vo všetkom vládne negativizmus. Krádeže, vraždy, havárie, podvody. A to politické dianie radšej obídem. Krízové scenáre a vykresľovanie čiernej budúcnosti neberiem, ani rôzne chytračenie, svoj dnešok a zajtrajšok si nechávam vo vlastnej réžii.
A môj dnešný scenár.
Išla som pozrieť kačky či sa už vrátili zo zimoviska do záhrady kaštieľa. Boli tam zatiaľ iba dve, nechcelo sa im fotiť, snažili sa zdržiavať mimo dosah môjho fotoaparátu. Nevadí, vŕba pri brehu rozvodneného potôčika ožíva, mala ako keby zatiahnutú zlatú oponu.
Na drevenom mostíku ešte boli pozostatky večerného sneženia, ale neskorší dážď stopil väčšinu snehu. Zem je už premáčaná od toľkých zrážok a aj tento malý potôčik čo preteká cez park je mútny a je v nej raz toľko vody ako býva inokedy.
Nakoniec som aj kačky ukecala kúskom chleba, nesmelo a váhavo k nemu priplávali.
Ešte jeden obrázok a idem ďalej.
V tráve som našla prvú sedmikrásku, neklamný znak, že je tu jar.
Mám jeden terén kde rada chodím fotiť, polia ktoré sa krásne vlnia. Slnko ako na potvoru sa schovávalo za mraky ale aj tak ma od môjho úmyslu neodradilo.
Snehový poprašok sa vynímal na sviežej zeleni fascinujúca je aj tá rôznofarebnosť.
Po ceste už bolo viac snehu, čo je dané aj vyššou polohou.
Čím som išla vyššie tak toho snehu bolo viac.
A zas smerom nadol ho ubúdalo, zazeleňala sa tráva a kvitnú baburiatka, krátky ale pekný výlet kontrastov jari a zimy.
