Už celý október je v znamení týchto sviatkov, vyberajú sa vence, kvety, kahance, upravujú sa hroby aby boli čo najkrajšie, podľa možnosti najhonosnejšie vyzdobené.
Nie, nechcem popierať význam týchto sviatkov, je to naša tradícia, či sme veriaci alebo nie sme.
Zamýšľam sa nad tým, že v minulosti tieto sviatky neboli také okázalé, hroby boli skromnejšie, ale tie vzťahy medzi ľuďmi boli úprimnejšie.
Samozrejme, aj ja som bola na tých „svojich“ hroboch, zaniesť kvety, zapáliť kahance. Ale na spomienky som si vyhradila iné miesto, kde nie sú síce hroby, ale sú kríže, krížová cesta, ktorá vedie lesom. Miesto, kde som bola sama, len so svojimi spomienkami.
Túto oblasť poznám už z minulosti, keď tu ešte krížová cesta nebola. Bola som mladá, plná elánu, plánov do života. Možno mi z časti ten elán zostal, niektoré plány vyšli, iné nie, ale už si tak ďaleko neplánujem, skôr hodnotím.
Za tie roky mi tiež pár blízkych odišlo zo života do nenávratna. Niektorí aj neočakávane, náhle. Ale každá smrť blízkej osoby je neočakávaná, aj keď vidíme, že nastáva koniec, čakáme na zázrak a odmietame tomu uveriť.
Mala som to šťastie, že s mojimi blízkymi mi nezostalo nič, čo nebolo vypovedané, žiadne nedoriešené konflikty či neprávosti. Keby to tak nebolo, ani najväčšie kytice a ani záplava kahancov by moje výčitky nedokázala zmierniť.
Dnes sme tu, ale zajtra tu už nemusíme byť... Na to by sme mali myslieť všetci, aby tie kytice a kahance boli spomienkou, nie žehlením výčitiek svojho svedomia.
Zapálila som kahanec ktorý je takou mojou malou vďačnosťou za to,že ste boli v mojom živote a stále ste, v mojich spomienkach.
