Na jeseň si tak najviac uvedomujem ako ten čas letí, veď ešte nedávno som sa kochala pohľadom na pučiace stromy, na sviežu jarnú zeleň listov. Čas, čas, uteká prirýchlo.
Občas si tak povieme, keby sa dal vrátiť. Ale nedá, tak isto ako sa nedá vrátiť padnuté lístie, neožije vyschnutý strom. My musíme kráčať svojou cestičkou ďalej, niekedy je kľukatá, nevidíme čo bude za tou zákrutou, niekedy sa rozhodujeme na križovatkách ktorou stranou sa vybrať.
Šuchot lístia pod mojimi nohami, ten pokoj ktorý tu nachádzam sa nedá zažiť snáď nikde.
To ticho prerušované len občasným praskaním konára dáva jedinečnú šancu sa oslobodiť aspoň na chvíľu od všetkého zhonu navôkol, od problémov ktoré musím riešiť.
K tomu treba len jedno, nechať všetko doma, za sebou a vnímať len to krásne navôkol...
Tak málo a predsa tak veľa...
