V tejto bytovke už bývam cez dvadsať rokov, vystriedalo sa tu zopár nájomcov, malé deti odrástli.. Poznám susedu oproti, ako aj tých na vyšších poschodiach. Poznám, možno že lepšia definícia je, poznám z videnia. Stretneme sa na schodisku, pozdravíme sa a každý ide svojou cestou.
V minulosti to tu trochu oživili deti, ktoré sa naháňali pred činžiakom, spoločne sa hrali v piesku, robili si koláčiky a neskôr si spoločne za kríkmi pofajčievali svoje prvé cigarety.
My starší sme si k sebe cestu nenašli.
Môj byt môj hrad, zavrieme dvere a toho druhého človeka vnímame možno len vtedy, keď nad nami vykročí ráznejším krokom, alebo buchne dverami. Sme tu už taká staršia zostava, len nedávno sa prisťahoval taký mladý párik.
Nevieme jeden o druhom nič, pozdravíme sa a zavrieme dvere. Keby z tých dverí mesiac nik nevyšiel ani si to nevšimneme, nechýbal by nám. Každý z nás si žije svoj život, za toľké roky pod spoločnou strechou sme jeden k druhému ľahostajný.
Rušilo ma to vŕtanie, buchot, nemohla som sa na nič sústrediť, tak som sa obliekla a išla som sa potúlať pri vodu. Dnes bol krásny slnečný deň a pri rybníku sedeli rybári.
Bola som prekvapená koľko ich tam bolo takto cez týždeň, mladších ale aj starších. Sedeli a vyhrievali sa v tieto možno posledné slnečné dni. Jednému z nich som aj sľúbila, že mu odfotím kapra, aby vôbec videl rybu, ale nevydarilo sa. Tak ako rybári, tak ani ja som žiadnu rybu nevidela, ale som urobila pár krásnych fotiek.
Je večer a všade ticho, susedom môžem však dnes poďakovať za príjemne strávené poobedie, dúfajúc, že snáď zajtra nebudú pokračovať.
