Ironicky som si predstavila vtedy tých päť miliónov ministrov, veď keď každý, tak každý. Kto by ju nebral?
Ani vtedy netušil ako predbehol dobu, síce tých ministerských kresiel ani teraz nie je toľko, ale tých ministrov ktorí vedia presne ako a čo treba urobiť, čo všetko je zlé a ako by to oni riešili lepšie, už sa k tomu číslu asi aj bude približovať.
Ministri bez kresiel, ale s ohromnými znalosťami. Normálne je to škoda, že tento národ ministrov miesto rečí neprejde k činu a svoje teórie nerozvinie v praxi. Mohli by sme už byť ďaleko pred vysnívaným Švajčiarskom. Raj na zemi.
Bohužiaľ naši ministri bez kresiel sú naučení len kritizovať všetko a každého. Ten študoval tam, ten druhý sa kamarátil s tým, všetko bolo, je a aj bude zlé.
To sa ozaj nenájde nik ani v minulosti, ani teraz, ktorého prácu by sme si vážili a verejne aj pochválili? To všetci ktorí mali a majú tie kreslá boli len zlí? Alebo je to naša závisť, že na nich nesedíme?
Nechcem tu nikoho obhajovať, glorifikovať alebo haniť. Tiež sú opatrenia ktoré sa ma bytostne dotkli, ktoré sa ani mne nepáčia a nesúhlasím s nimi. Ale nič nie je celkom čierne, ale ani biele. Neangažujem sa v podobných diskusiách, žijem ako sa mi najlepšie dá.
Bohužiaľ, tých kresiel nikdy nebude päť miliónov, ale ja sa svojej možnosti stať sa ministrom verejne vzdávam. Viem, že keby som svoju prácu akokoľvek dobre vykonávala a v prospech všetkých, aj tak by na mňa útočili tí ministri bez kresiel, lebo na Slovensku je to tak.
