Cez vchodové dvere vbehla žena asi v mojom veku a rovno klope na dvere. V ruke drží lieky, zrejme bola niečo vybrať v blízkej lekárni. Jeden z diskutujúcich odchádza, zrejme je už po vyšetrení a len sa pristavil pri známom.
Za chvíľu vychádza tá žena ktorá doniesla lieky podopierajúc staršiu babičku. Usadila ju oproti mne na lavičku, že ešte niečo ide vybaviť nech na ňu tam počká. Pozerám sa na babičku, sivé vlasy, hlboké vrásky, taký neprítomný pohľad. Vedľa má opretú barlu, čaká, pozerá pred seba. Jej vek odhadujem okolo deväťdesiatky.
Zrejme by už sama nikde neprešla, neviem či jej doprovod je jej rodina, alebo opatrovateľka. Je to jedno, hlavne že sa má kto o ňu postarať.
Zdravotná sestra zavolala dnu ďalšieho pacienta, za chvíľu by som mala prísť na radu aj ja. Možno ešte ten vedľa sediaci pán je predo mnou.
Pán vedľa mňa zrejme komunikatívny typ, sa snaží nadviazať rozhovor s babičkou. Dobre sa starajú o vás, aj aké drahé injekcie vám dali. Mne len také tabletky, ani som na ne nedoplácal zrejme nebudú ani dobré, nepomôžu. Vy to máte lepšie, určite, keď vám dali také drahé.
Ona pozrela na neho, neodpovedá. Zrejme žije už len vo svojom svete, so svojimi chorobami, možno spomienkami. Svet okolo jej veľa nehovorí.
Našťastie, inak by ju napadlo to čo aj mňa, že si už závidíme aj tú chorobu, podľa účtu v lekárni posudzujeme ako je o nás postarané. Čím viac liekov a drahších, tým vidíme tú starostlivosť kvalitnejšiu. Nie aby sme sa tešili z toho, že sme zdravý, že to nepotrebujeme.
Na Slovensku je to tak...
