Tak som sa doobeda vypravila do blízkeho okolia, pozrieť priehradu pri Veľkých Uherciach.
Na ľade už nebolo žiadnych korčuliarov, miestami presvitala voda a neďaleko kraja bolo niečo červené zamrznuté v ľade. Batoh? Či vyplavené plavky od leta? Ktovie odkiaľ sa to tam nabralo. Pod nohami bol už len taký roztopený, kašovitý sneh.
V primrznutých mlákach ešte ľad tvoril krásne obrazce.
Nikde nikoho, v nedeľu doobeda sú iné rodinné programy tak som si ešte vychutnávala možno také posledné zimné pohľady.
Prešla som sa okolo priehrady, slnko mi zohrievalo chrbát, slnko ktoré mi už pár mesiacov chýba. Dni sú už poznateľne dlhšie tak dúfam že tá už jar príde čoskoro.
Poobede som sa rozhodla pre blízku horu. Dávnejšie som chodievala takými serpentínami na Pomník prísahy. Už len miestami boli posledné zvyšky snehu. Oproti tomu, ako si tento chodník pamätám tak to riadne spustlo, zarástlo a bohužiaľ niektorí ľudia si to mýlia so skládkou. Toto som pozorovala aj pri priehrade, igelity, konzervy, plastové fľaše, devastujeme si svoje okolie odpadmi.
Snažila som sa vyhýbať fotkám ktoré by to celé zachytávali už len kvôli tomu, že keď si ich v budúcnosti pozriem, chcem si pamätať na to pekné čo som videla.
Väčšina borovíc je chorých, množstvo popadaných stromov, zarastené, plus pozostatky návštevy „človeka“. Veľa som toho radšej neodfotila.
Bývalo to také vďačné miesto na výlety s deťmi až mi z toho celého bolo smutno.
Ešte pohľad na sídlisko.
Smerom k mestu bolo toho odpadu ešte viac, devastujeme si to čo by sme mali chrániť, pre deti, vnukov a budúce generácie. Z tejto dnešnej prechádzky mám dosť zmiešané pocity. Roztápajúci sa sneh ukázal všetok skrytý neporiadok, všetko, čoho je schopný pán tvorstva „človek“.
Tak už len prejsť cez rieku a som za chvíľu doma.
