Nie som dokonalá, mám chyby, uvedomujem si ich, snažím sa ich odstraňovať. Niekde však v mojom vnútri však vždy niečo zabliká, keď niekoho takéto počujem, alebo čítam. K týmto, tkz. dokonalým ľuďom som mala a vždy budem mať odstup. A už vôbec by som nechcela patriť medzi nich.
Tá ich dokonalosť ma odrádza od bližšieho spoznávania. Taký človek mi pripadá zahľadený len do seba, nedotknuteľný, studený, s pocitom nadradenosti nad druhým.
Bližší mi je človek s chybami, ktoré si dokáže aj priznať, pracovať na sebe. Pri ktorom môžem byť úprimná a otvorená, nemusím hľadať slová ktoré sú správne, alebo mať naštudovaný slovník cudzích slov. Môžem sa usmievať vtedy, keď sa mi chce, plakať vtedy, keď sa mi slzy hrnú do očí, bez ohľadu na to, či sa to teraz patrí.
S tým človekom dokonalým musí byť ťažký život, dokáže to len ten, kto drží svoje emócie pevne pod zámkom. Možno ešte ten, ktorý sa od neho učí a chcel by byť rovnako dokonalý.
Zrejme zostanem aj naďalej človekom nedokonalým, ale dúfam že ľudským.
