Nemyslím si však, že by to malo byť práve len v túto noc. Nemali by sme si spomenúť len vo Sviatok všetkých svätých či na dušičky, aj keď aj ja chodievam v tomto období na hroby, zapaľujem sviečky, patrí to k tradícii.
Ale k tej tichej spomienke, na mojich stále blízkych potrebujem byť s nimi sama, je to jedno kde, na ktorom mieste to je, ale len ja, moje myšlienky a spomienky.
Nie je to na cintorínoch, tam je pochované len telo, telesná schránka človeka. Nie, nie som veriaca, verím však, že práve duša človeka je nesmrteľná, že existuje niečo medzi nebom a zemou, ktoré sa ani nesnažím definovať. A že práve tí moji blízky sú kdesi navôkol, pri mne..
Pri mne, keď mi je ťažko a utiekam sa k nim v myšlienkach, hľadajúc odpovede na moje otázky. Ako by bolo najlepšie, odpovede sa síce nedočkám, ale mám pocit, ako keby na mňa dávali pozor, aby tie moje rozhodnutia boli správne. Sú to taký moji anjeli strážny a občas im naozaj dávam zabrať.
Mám svoj obľúbený park, veľké stromy, pretekajúci potôčik. Chodievam na toto miesto rada, je tu ticho, nič neruší moje myšlienky. Aj teraz som si na prechádzke pospomínala aj na to ako by bolo keby...
Sú však veci ktoré sa nedajú zvrátiť, predísť, či predvídať. Nik z nás nevie, kedy sa ten jeho čas naplní, kto sa narodí musí aj zomrieť, niekto skôr, iný neskôr. Ale ten čas medzi tým, je čas, ktorý máme vo svojich rukách. Ako ho prežijeme, je na každom z nás...
Tak sa tu prechádzam a spomínam, viem že ste tu so mnou...
Aj to nebo sa vo vode odráža.
Cesta, aká je tá moja dlhá?
Aj tento strom zomiera, je to poznať, prečo som nespoznala že odchádzate? Prečo?
Staré platany majú koruny až do neba, ste tam?
Možno sa na tom druhom brehu zas stretneme, ľúbim vás.
