Každý z nás už bol nejakou tou krádežou postihnutý, v menšej či vo väčšej miere. Aký pocit z toho môže mať ten zlodej? Zrejme dobrý, neprichytili ma a zas mám bezpracný zisk. Väčšinou však ako rýchlo ten zisk prišiel, tak rýchlo aj odchádza. Premení sa na fľašu alkoholu alebo sa nakrmia automaty. A zas hľadá svoju obeť na bezpracný zisk... aby mal na pár dní vystarané.
Boli ste však už aj na tej druhej strane, strane zlodeja?
Ja nechtiac áno. Bol to pre mňa hrozný pocit, tak som si tú skúsenosť tu pripomenula.
Bolo to ešte v čase, keď sa voda sypala a piesok lial, teda v období hlbokej totality. Kde totalitne sme museli pracovať všetci, či sme chceli alebo nechceli. Kto nepracoval, tak ho zavreli pre príživníctvo...
U nás v meste bola jedna veľká fabrika, kde bolo snáď celé mesto zamestnané, ako aj široké okolie. Na MDŽ, ako sa patrí sme dostávali rôzne darčeky, také rovnaké pre veľký počet žien. Raz to boli posteľné plachty, iný rok uteráky a práve tento rok o ktorom píšem tak to boli nákupné tašky.
V obchodoch mlieko nebolo trvanlivé, nebolo pečivo, ktoré by vydržalo týždeň bez ujmy, neboli jogurty s mesačnou trvanlivosťou, takže do obchodu sa chodievalo častejšie a kupovalo sa v menšom množstve, na priamu spotrebu. Nákupné vozíky sme nepoznali, len košíky ktoré nás určitým spôsobom aj limitovali na nakupovaných množstvách tovaru.
Väčšina ľudí keď išla z práce, tak sa zastavila rovno v obchode, tak isto aj ja. Do obchodu sa iný tovar nenosil a každý si odkladal tašku na vedľajšom pulte. Neboli skrinky, ani žiadna SBS, ktorá by to tam strážila a predsa sa neudiali krádeže, alebo len vo veľmi ojedinelých prípadoch.
Ja som tiež nakúpila, zaplatila a dala som nákup do tašky. Nebývala som od obchodu ďaleko, cestou som premýšľala či som kúpila všetko čo potrebujem k vareniu, či mi nebude niečo chýbať.
Pred vchodom hľadám v tej nákupnej taške kľúče, prsty mi vbehli medzi mäso. Veď ja som mäso nekupovala! Či áno? Normálne som sa musela zamyslieť, ale keď som prehrabala celú tašku a bola tam aj saláma, tak som vedela že je zle, že nie je moja, rýchlo s tým naspäť do obchodu.
Už pri dverách som počula krik, zrejme majiteľka odcudzenej tašky na plné hrdlo častovala zlodejku kukuricou, ženským pohlavným orgánom atď. No, krvi by ste sa vo mne nedorezali, stála som tam ako soľný stĺp... Priznať sa, alebo nejakým iným spôsobom zameniť tašku za svoju? Nakoniec som sa hrdinsky ozvala, pani ten zlodej som ja. Pani zalapala po dychu, som sa zľakla že mi ide aj fyzicky naložiť, alebo dostáva infarkt, ale po mojom vysvetlení situácie zostala ticho. To bolo posledný krát čo som tento danajský dar, tašku, mala so sebou. Pre istotu som zo dva týždne chodila do vzdialenejšieho obchodu, tak som sa hanbila. A tu moja kariéra zlodeja ešte v zárodku, aj skončila.
Teraz sme svorne označený za zlodeja nápadov „obľúbeného blogera“ Martina Droppu. Sme v tom všetci „elementi. Neviem čím to je, ale od človeka, ktorý nevie nazvať ľudí pravým menom a volá ich „elementami“, ktorému vraj každý robí len to zlé, útočí sa na neho, znevažuje, znemožňuje atď to pokladám maximálne za výplod ... mysle, ako aj jeho ostatné obviňovania všetkých navôkol, sa ma akosi nedotýkajú. Necítim sa byť zlodejom nápadu predmetného pána v ničom, tento pán ma nemá čím inšpirovať, respektívne inšpiruje tým, aký by človek nemal byť, v tom je odstrašujúcim príkladom.
