Okolo seba mám rozložené papiere potriedené na kôpky, dôležité, vybaviť ihneď, menej dôležité, počkajú a tie ktoré zapadajú prachom, ale občas sú tiež potrebné. Pozerám sa túžobne cez okno, medzitým ubúda z kôpky dôležitých a tie menej dôležité som sa rozhodla nechať na neskôr. Aj zajtra je deň a radšej si odkrojím z tých víkendových hodín, ale musím využiť pekné počasie, preč, preč od práce, od počítača, od telefónov, emailov, ukradla som si dve hodiny len pre seba.
Vybrala som sa na svoje obľúbené miesto. Nikde nikoho, len ja, stromy navôkol, ticho a štípajúci mráz. Stopy len moja a zrejme líščia.
Po lesnej ceste stopy po pneumatikách, sem tam vidieť že prebehla zver, ale nikde niet ani živáčika. Ešte nedávno to tu hýrilo farebnosťou, teraz ako keby zastal čas, všetko pokryté bielou perinou snehu. Nepočuť žiadnych vtákov či dravcov, len sem tam zavrzga starý strom. Všetko spí.
Slnko presvitá medzi stromami, hra svetla a tieňov.
Mráz mi zachádza pod nechty, je čas sa vrátiť. Cestou späť sa chcem zastaviť ešte pri priehrade.
Pár rybárov, kŕdle kačiek, voda je ako zrkadlo nádherne sa odrážajú obrazy okolia v nej.
Je čas vrátiť sa a pokračovať. Kôpky papierov ma počkali, ale všetky starosti a nervozita sú preč, niekde vyšumeli, vymrzli, odvial ich vetrík a prikryl sneh.
