Tie výhľady ma nesklamali. Posedela som si na skale, zjedla desiatu a vypila svoju dávku kávy. Slniečko už zohrievalo tak som si vyzliekla zbytočný odev a schovala rukavice.
Ovečky pasúce na lúkach
Jedna z posledných púpav rastúca na skale.
Ale hlavne tu si človek uvedomí aký je malý voči prírode.
Dostala som sa na ďalšiu križovatku ciest, kde som sa už odpojila od mojich spolu pútnikov, ktorí zostali čakať skupinku zo Súľovského hradu. Pokračovala som lesnou cestou modrým značením na hrad Lietava. Táto cesta je vlastne aj tkz „krížovou cestou“ s jednotlivými zastávkami umiestnenými po okrajoch.
Slnko nádherne osvecovalo okolitú prírodu.
Ďalšia moja cesta viedla cez dedinku Podhorany, lietavské lúky odkiaľ už bol vidieť z diaľky hrad.
Lietavský hrad (staršie názvy Litova, Letava, Lethawa, Zsolnalitva) sa nachádza na strmom hrebienku medzi obcami Lietava a Lietavská Svinná v nadmorskej výške 635 m n. m. V súčasnosti je rozsiahlou a relatívne dosť zachovanou zrúcaninou.
Hrad postavili po roku 1241 pravdepodobne ako administratívne a vojenské centrum. V rokoch 1300 až 1321 sa uvádza v súvislosti s Matúšom Čákom. Koncom 14. storočia patril kráľovi Žigmundovi, 1475-1494 Pavlovi Kinižimu, ktorý vykonal na hrade viaceré stavebné úpravy. Opravil opevnenie prvého predhradia a veľkú obytnú vežu, ako aj vstupnú vežovú bránu. Začiatkom 16. storočia hrad získal Mikuláš Kostka, ktorého dcéru Barboru si vzal za manželku František Turzo. Nový majiteľ opevnil ďalšie, druhé predhradie a opravil existujúce budovy; z nich viaceré ukončil oblúčikovou atikou podľa nového výtvarného smeru – renesancie. Z roku 1530 pochádza správa, že na hrade sa zdržiavala početná posádka - 285 žoldnierov, ktorí si sami vyrábali aj pušný prach. V roku 1604 sa počet vojakov zmenšil na 12. Po smrti Imricha Thurzu (1621) sa tunajšie panstvo rozdelilo medzi dedičov, ktorí nejaký čas hrad spoločne udržiavali. V roku 1641 v dôsledku majetkových sporov stratili o areál záujem; hrad v prvej polovici 17. storočia patril komposesorátu. Opis hradu z 1698 uvádza, že nie je obývaný a nachádza sa tu len archív; 1760-1770 archív previezli na Oravský hrad. Lietavský hrad sa už potom nevyužíval a neudržiaval, a tak postupne chátral. V rokoch 1870-73 tunajšie majetky kúpil barón Popper.
O aspoň čiastočnú sanáciu a konzerváciu hradu sa pokúša občianske združenie, ktoré v roku 2008 získalo hrad do vlastníctva. / wikipédia/
Z hradu sú nádherné výhľady do okolia.
Lietavský Majer a mesto Žilina ako na dlani
Tradujú sa aj dve povesti o Lietavskom hrade.
Kedysi dávno pradávno pred založením hradu Lietava sídlil na kopci slovanský kmeň. Na vrchole kopca si postavili sväticu s menom Bosnica. Túto sväticu zdobili drevené pomaľované a vyrezávané sošky. V strede bol voz z rýdzeho zlata spolu so zapriahnutými labuťami a holubicami. V tomto voze stála krásna deva so zlatistými vlasmi spolu s korunkou s myrtou a ružami. Z jej srdca vystreľovali ohnivé žeravé lúče. V ľavej ruke mala diamantový glóbus a v pravej ruke jablko. Za Bosnicou boli ďalšie štyri devy a to : Dzeva, Lada, Siva, Milostky. V blízkosti svätíc bol potok, ktoré za horúcich dni bohyne obetovali kvetinové vence, ražné a pšeničné klasy a medovú vodu. Na mieste sídla slovanského kmeňa postavili katolícky kostol.
Ďalšia povesť o Lietave
Divokí Tatári pustošili rozsiahle oblasti Uhorska a dostali sa až k Lietave. Obyvatelia Lietavy sa pred Tatármi schovali s farárom do kostola no oni ich chceli ušetriť vylákali ich von a tam ich mučili. Ak sa vzdajú svojej katolíckej viery budú slobodný. No lietavčania po vypočutí farára to odmietli a tak ich tatári zhodili z vrchu na ostré koly. Nakoniec hodili aj farára no on náhle zmizol. Tatári sa čudovali a mali strach kde zrazu zmizol farár a tak sa radšej dali na útek. Farár sa chytil o hustý krík, ktorý ho zároveň aj skryl. Pozostalí lietavčania ho zachránili pomocou povrazov a hákov.
Moja cesta už pokračovala smerom na Lietavský Majer. Ešte posledný pohľad spod hradu a mám za sebou namáhavý ale krásne prežitý deň.
