Ale niekedy sa natrafí aj niečo také, čo sa skratka bez zásahu zdravotníctva nedá riešiť. Nerada chodím po lekároch ale zas kto by chodil rád? Jedine ak hypochonder, ktorý si tak dlho choroby namýšľa, až ich naozaj dostane.
Tak aj mňa chytila taká drobnosť ktorú som sa rozhodla riešiť zásahom lekárskej vedy.
Môj prvý krok smeroval niečo po šiestej hodine rannej k obvodnému lekárovi. Chcela som pôvodne už o šiestej ráno byť na mieste činu, ale príprava auta na jazdu mi trocha ubrala času. Námraza na skle bola ako keby privarená, tak som mala ranný tréning. Prišla som tak pätnásť minút po šiestej hodine.
Čakáreň už plná, asi tak do dvadsať ľudí. Keď som tak premýšľala, niečo z nich ubudne na ranné odbery, niečo snáď na injekcie, tak by som sa mohla do deviatej hodiny aj vybaviť. Keď zdravotná sestra povedala že lekár príde až o ôsmej, po nočnej službe, pridala som k tomu akademickú polhodinu, moja šanca na skoré vybavenie sa rapídne znížila. Vzdala som to a išla domov.
Dnes som svoj pokus zopakovala s tým, že už o trištvrte na šesť som stála pred uzamknutou budovou ako štvrtá v poradí. Postupne prichádzali ďalší potencionálny pacienti, až z nás bol celkom slušný hlúčik ľudí.
Príchodom šiestej hodiny prišla aj zdravotná sestra, odomkla a my sme pekne v poradí ako sme prišli, išli za ňou na prvé poschodie. Pán číslo tri predo mnou mal problém zdolať aj tých pár schodov, zadýchaval sa, za mnou sa ozývalo pokašliavanie, zrejme nastalo už chrípkové obdobie.
Pokiaľ zdravotná sestra pripravila ambulanciu, čo netrvalo dlho, tak som sa obzerala okolo seba. Väčšinou boli v čakárni postarší muži. Pár z nich som v minulosti tak z videnia aj poznala, na nich som videla ako sa zub času zahryzne do človeka. Vlasov už menej, pribudli vrásky, neistý krok a zrejme zdravotné ťažkosti. Zaujímavé bolo to, že muži mali so sebou väčšinou igelitové tašky s potlačou reklamy supermarketov až na dvoch. Jeden mal plecniak a ten druhý bol bez tašky. Myslela som si, že k lekárovi chodí viac žien, ale aj dnešok aj včerajšok ma presvedčil o opaku. Zrejme sme odolnejšie ako mužská populácia.
Celkom šikovná sestrička, lekárovi to tiež išlo od ruky, už o siedmej hodine som bola pred chirurgickou ambulanciou.
Obzerala som sa okolo seba, nikde nikoho, už som si myslela, že snáď ani neordinuje. Vo vedľajšej čakárni to isté. Začínali na čas podľa vyvesených ordinačných hodín, o pätnásť minút.
Rýchle vybavenie a presun k ortopédovi. Na rade som bola piata, tiež to netrvalo dlho.
Nemám našťastie veľa praktických skúseností s lekármi ale určite tá najťažšia časť podľa mňa je na obvodných, všeobecných lekároch. Prvotný nápor všetkých pacientov, správne posúdenie diagnózy, kde ktorého pacienta k akému špecialistovi poslať. Veľa chorých ľudí s rôznymi respiračnými či infekčnými chorobami a množstvo administratívy. Nie neznevažujem prácu žiadneho lekára, len posudzujem z laického pohľadu.
Keď človek s horúčkou, s bolesťami, musí hodiny stráviť v čakárni u lekára nie je to nič príjemné.. Možno by pomohla zmena systému, telefonické nahlasovanie, kde by chorému nahlásili čas kedy bude vybavený bez čakania, systém časovky. Lenže pri tom množstve administratívy a ďalších úkonov, by to zdravotná sestra zrejme časovo nezvládla.
Áno v niektorých ambulanciach sa dá vopred objednať alebo ísť na prednostné ošetrenie, ale nič nie je zadarmo a zaplatiť za to päť Eur tiež si to nemôže každý dovoliť. Popritom tie prednostné platené vyšetrenia idú na úkor času ostatných čakajúcich pacientov.
Zo zahraničia mám skúsenosť so zdravotným dispečingom kde vám nahlásia deň a hodinu kedy sa máte na ošetrenie dostaviť, bez zvláštneho príplatku. Akútne prípady sa riešia formou pohotovosti.
Dúfam, že časom aj u nás sa zavedie niečo podobné, niečo, čo by bolo v prospech pacienta ale aj pracovnej pohody lekára. A nebude všetko len o priplácaní. Veď je to zarážajúce, keď máš peniaze vybavíš sa rýchlo, keď nemáš a možno si zdravotne na tom horšie ako ten platiaci, čakaj. Nie sme si všetci rovní? Či niekto je aj rovnejší?
