Spomínam si na to všetko čo mi rozprávali o svojom detstve, ako sa spoznali, budovali svoj domov. Nemal ani jeden z nich ľahký štart do života.
Moja babka pochádzala z jedenástich detí, i keď netrpeli núdzou, ona ako najstaršia musela pomáhať s menšími súrodencami. Je ťažké si aj predstaviť, čo taká veľká rodina spotrebuje. Koľko chleba sa muselo napiecť, koľko vody zo studne nanosiť na pranie. Spomínala ako zaspávala v škole, lebo vstávala o štvrtej ráno, učiť sa nebolo kde, bol ich plný dom a večer? Svietila len petrolejka a ona už bola ustatá a ospalá. Ako miesto učenia sa aspoň v škole, radšej chodila upratovať k mníškam.
Môj dedko skoro stratil mamu, zostali po nej dve deti. Tretia sestra ešte ako malá zomrela na záškrt. Jeho otec sa síce znova oženil, macocha nebola zlá, vážil si ju a aj doopatroval, ale už to nebol vzťah ako s mamou.
A takýto dvaja ťažko skúšaný životom sa spoznali a aj dosť v mladom veku zosobášili. Mali jednu izbu, ktorá bola aj kuchyňou aj spálňou, jedna malá miestnôstka pre život. Tu sa im narodila po pár rokoch aj moja mama. Pracovali na poli, šetrili, aby si mohli kúpiť vlastné bývanie. Prišla mena peňazí a z toho mála čo si našetrili, bolo ešte menej. Doopatrovali spoločne rodičov, neskôr vyplatili dedkovho brata z rodičovského domu. Vojna, zmena režimu, združstevňovanie. Dedko to veľmi ťažko prežíval, keď svoje koníky a kravy odvádzal do spoločného. Bol medzi poslednými ktorý na nátlak vstúpil do družstva. O čo sa roky snažil, po troške zveľaďoval, naraz o všetko prišiel.
Žila som vlastne celé detstvo s nimi, až neskôr som si vlastne uvedomila, čím vlastne prešli a koľko spoločného úsilia a snahy ich všetko stálo.
V dobrom aj v zlom však vždy stáli pri sebe. Dedko bol hlavou rodiny a babka krkom ktorý nenápadne krúti aj tou hlavou. Nikdy jeden na druhého nezvýšili hlas, obedovali vždy spoločne. Spoločne pracovali, ale aj posedeli pred domom na lavičke. Dedko chytil babku za ruku, ona sa zapýrila ako dievčatko. Mám ich v spomienkach pred sebou. Aj to keď prišiel z práce znechutený, že o tie zvieratá sa družstvo tak nestará ako sa staral on, babka ho pohladila a on mal znova šťastný úsmev na tvári.
Aj ja som im vyviedla zopár detských šibalstiev, ale žiadnu bitku som za ne nedostala. Keď mi moji starkí smutne dohovárali, radšej by som ju zniesla.
Rada na nich spomínam aj po rokoch. Na ich prístup k životu, vytvorili spoločne domov, kde bolo cítiť lásku a súdržnosť. Boli a sú mi stále vzorom, aj keď ich už dávno niet. Najprv zomrel dedko, babka ho síce o pár rokov prežila, ale už žila viac len v tých svojich spomienkach.
Mali ťažký, ale krásny spoločný život. Jednoduchí ľudia, s veľkým srdcom.
