Tak som si na nich zaspomínala aj v tom mojom „chráme“, ktorým je príroda. Na moju babku s dedkom, ako spoločne sedeli večerom na lavičke, držiac sa za ruky, ten obraz mám v živej pamäti.
Na môjho otca, aký bol šťastný, keď som ho zaviezla na miesta, kde sa narodil. Keď sme boli spolu na hríby a on našiel svojho prvého dubáka. Miloval hory, medzi horami sa narodil, prežil svoje detstvo, ale už od dospelosti žil na rovine. Viem že mu chýbali... Zrejme som po ňom.
Dožili sa dosť vysokého veku, ale svoju stopu vo mne zanechali.
Spomínam si v duchu aj na moju lásku, ktovie ako by bolo keby.... Ale to keby sa nekoná, tak radšej nesnívam...
Prechádzkou lesom premýšľam nad krásne sfarbenými listami stromov. Porovnávam tie listy so životom človeka.
Na jar sú to nesmelé púčiky vo svetlo zelených farbách. Aj človek keď sa narodí, nie je zaťažený ešte ničím, je to „čistý stôl“.
Neskôr rastie, vyvíja sa, v plnej sile je v dospelosti. Ako tie listy, cez leto už sú pevné, sýto zelené.
Na sklonku života človeka už tá sila nie je, ale ešte môže dať veľa pekného svojim blízkym. Aj tie listy na jeseň sú slabšie , strácajú svoju sýtu zeleň, aby zožltli, sčerveneli a potešili nás svojou farebnosťou.
A keď listy opadajú, to je ich koniec, zhnednú, rozložia sa. Ale stále môžeme spomínať na ich krásne jesenné sfarbenie, alebo len ako na opadané sčerneté listy...
Život človeka, je ako ten život listu... je na každom z nás, keď príde ten náš čas, aké zanecháme spomienky v srdci blízkych. Ja na nich spomínam v tých najkrajších farbách..
