Idem do obchodu, musím dať drobné do košíka, opieram si peňaženku o seba, vyťahujem drobné, nemotorne ju vkladám do tašky naspäť. Pri pokladni podobný postup, ešte že sa predavačka zhovievavo usmievala. Tí netrpezlivejší za mnou už menej.
Ďalšia zábrana, dostať sa vôbec domov, kľučku pritiahnuť a odomykať naraz, ani som si nikdy neuvedomovala aké to môže byť zložité.
Zaujímavo sa s jednou rukou umýva aj riad, ale zvládla som to. Uvariť sa mi podarilo v predstihu aspoň na tri dni, lenže kompót k obedu sa mi už otvoriť nepodarilo.
Teraz píšem ako ďateľ, na veľké písmená prepínam Caps Lock, občas ho zabudnem vrátiť do pôvodného stavu, všetko mi trvá predlho.
Milión maličkostí a to som si myslela že tú ľavú ruku až tak nepotrebujem. Núti ma to k zamysleniu sa nad handicapovanými ľuďmi, čo všetko musia prekonávať, o koľko viac úsilia vynakladať na všetko čo je pre zdravého človeka tak jednoduché. Oproti niektorým je tá moja odstavená ľavá ruka úplná maličkosť. Je to tak, kto nič také nezažil, nevie si to ani uvedomiť.
Veľa krát hazardujeme so svojim zdravím, mysliac si, že nám sa nič nemôže stať. Môže, až potom si človek uvedomí, že najcennejšie čo má je zdravie.
