Dnes ma jaro privítalo aj prvými fialkami, rástli v tráve a len na jednom mieste. Krásne drobné jarné kvietky. Sú neklamným znakom že jar už je tu, aj keď ešte zime sa nechce odísť.
Aj keď toho času som dnes nemala veľa, predsa som sa vybrala aspoň na prechádzku. Lákalo ma von, to slnečné počasie, jasná obloha, vôňa prichádzajúcej jari.
Moja cesta mierila k neďalekému rybníku, bola som tam už viac krát, vždy ma očaria vysoké topole navôkol, ich odraz na vodnej hladine. Je to pekná prechádzka prejsť sa okolo neho, nadýchať sa čerstvého vzduchu, resetnúť si hlavu a prísť na iné myšlienky.
Navôkol nikoho, zrejme rybárska sezóna ešte nezačala, spod kríkov občas vyletel vyplašený drozd a aj tento chrobáčik sa zrejme len preberal zo zimného spánku, najprv som si myslela že je mŕtvy pokiaľ nepohýbal nožičkami.
Vodná hladina bola ako zrkadlo a vytvárali sa aj takéto obrázky.
Páčia sa mi odrazy stromov, okolia, modrého neba a oblakov na vodnej hladine.
Prešla som sa k ostrovčeku, ten vyschnutý strom ktorý tam bol ešte vlani zrejme dolámal vietor.
Zrejme ani tento už dlho nevydrží nepriazeň počas
Nazbierala som si do vázy pár vetvičiek baburiatok a pár pučiacich konárikov forsythie a otočila som sa smerom naspäť.
Ale nie všetko bolo len krásne. Pod snehovou pokrývkou bolo ukrytých veľa „ pokladov“, ktoré sa teraz ukázali v plnej kráse. Najprv som obchádzala tieto skládky, ale pri odchode som si povedala, že si aspoň jednu vyfotím, aj takýto je „homo sapiens“.... žiaľ...
