Legenda hovorí o pôvodne pohanskom kňazovi Valentínovi, obráteného na kresťanskú vieru, ktorý žil v treťom storočí po Kristovi v Ríme. Podľa vtedy platného dekrétu cisára Claudia sa zakazovalo rímskym vojakom sa ženiť. Ženba a rodina ich mohli odvádzať od plnenia vojenských povinností. Valentín to považoval za porušenie Božích zákonov a tajne snúbencov oddával. Za toto skončil vo väzení, kde naďalej pomáhal kresťanom a posilňoval ich modlitbami. Robil aj zázraky, jedným z nich bolo navrátenie zraku dcére žalárnika. Iná legenda hovorí, že kňaz sa do dievčiny zamiloval.
Valentín sa svojej viery nevzdal a práve 14. februára 270 ho popravili. Pred popravou ešte stačil napísať vyznanie lásky žalárnikovej dcére. Tento dátum sa stal sviatkom zamilovaných.
Tradícia posielania Valentínskych pozdravov však vznikla oveľa neskôr. Prvú valentínku poslal v 15. storočí Charles, vojvoda orleánsky svojej manželke z väzenia. Tradícia posielania pozdravov sa viac rozšírila až v 19. storočí, k pozdravom pribudli rôzne valentínske sladkosti, kytice, srdiečka či šperky.
Čím ďalej, tým viac aj k tomuto, inak milému sviatku sa pridružuje komercia, média nás zahlcujú množstvom reklamy na „vhodné“ darčeky na Valentína.
Svoje city by sme však nemali prejavovať len v tento jeden, určený deň, jeden krát v roku. Naše city voči tomu druhému nerastú ani veľkosťou darčeka. Aj ten najmenší darček, pozornosť či kvietok poteší viac na Valentína , keď prejavy lásky nepociťujeme len v tento deň. Keď na kvietok, srdiečko, prejav úcty a lásky nie je potrebný žiadny sviatok, žiadny pamätný dátum, dostávame ho, alebo dávame len preto, že ten druhý nás miluje, alebo mi jeho ...
Ja som dnes tiež objavila srdiečko, v predvečer Valentína, aj preto som si aj na tento sviatok a tradície spomenula.
A práve toto zemiakové srdiečko bude v zajtrajšom slávnostnom obede, pripraveného doslova zo srdca.
