Ten zahraničný turista si objedná jedlo aké mu chutí, má ho čerstvé a teplé, my si vytiahneme svoj prídel a v aute si ho pomaličky žujeme, nehovoriac o omrvinkách okolo seba, o tom že by som si radšej dala teplú polievku, určite by mi lepšie padla. Ale tiež pestujem naše tradície. Sedím na parkovisku pred reštauráciou, vidím do okna, žujem si svoj rezeň a závidím to teplo pariace sa jedlo tomu druhému na tanieri.. Je na čase zmeniť myslenie, robiť nie podľa tradícii, ale podľa chuti, snáď si časom zvyknem.
Čo som si všimla cestou, tak či už Angličania, či Nemci hovoria spontánne, nahlas, nahlas sa smejú, komunikujú, my sme tak skôr taký utiahnutý národ, aby nás nik nevidel, nepočul skratka strácame sa v dave. Máme málo sebavedomia, ten pocit akoby menejcennosti. Prečo je to tak? Veď možno vieme toho viac ako oni, sme vzdelanejší v mnohom šikovnejší, nedokážeme však predať svoje prednosti a schopnosti.
A čo doma? To sme občas až príliš sebavedomí a samoľúbi. Vždy si viac všímame čo má ten druhí viac, prečo sa práve jemu viac darí a nie sme nikdy spokojní s tým čo máme my. Keď má sused auto, tak ja chcem tiež, a väčšie ako on, hoci ho ani nepotrebujem. Je smutne zábavne počúvať rozhovor dvoch babiek, ktoré si radšej nedoprajú ani to ovocie, lebo je drahé, ale stavajú si za života veľké mramorové pomníky, počúvať tie závratné sumy koľko ich to stálo a vidieť tú biedu ktorú trú len aby sa mohli pohrdiť tým, že budú ležať pod stotisícovým balvanom, hlavne nech je väčší a drahší ako má suseda. Má to nejaký zmysel? A nie je to v konečnom dôsledku jedno? Tu je to tak skôr o jednoduchosti. Nie je taká honba za majetkami a už vôbec nie za účelom ukázať tomu druhému že na to mám, nie preto to mám lebo ma to teší a mám radosť z toho, ale aby ten druhý videl, že si to môžem dovoliť.
No sú aj veci ktoré tu chýbajú, každý sa stará sám o seba, možno je to aj tým že vlastne celé dni trávia v práci, začínajú rôzne o ôsmej, o deviatej k tomu obedná prestávka a deň je preč. Málo na to aby sa snáď viac stretávali, málo na rodinu a záujmy. Nikde som nepočula že by niekto začal prácu o šiestej ráno, ako sme boli donedávna my zvyknutý a teda prevažne aj sme ešte. Ja som tiež tak pracovala celý život, na niečo to síce bolo dobré, poobedie už bolo vlastne voľné, ale zas to boli také neprirodzené ranné stresy a naháňačky. Neviem posúdiť celkom ktorý ten systém je lepší, nemôžem veľmi porovnávať, keď som to druhé neskúsila ale ktovie čo ma ešte čaká a neminie. Za polrok toho až tak veľa nestihnem, ale zas možno pochopím tú inakosť inú mentalitu a iný životný štýl. Možno prídem na iné myšlienky, nápady, potrebujem zmenu.
Dnes som sa zobudila na dážď v noci, vietor asi si aj na takéto počasie budem zvykať aj keď ani u nás už nie je ideálne, akosi sa mení celá klíma a to, čo sme boli zvyknutý na štyri ročné obdobia už nebude pravdou. Ale čo som si všimla cestou cez tieto štáty, tak to sú veterné elektrárne, u nás sa hovorí, že je to drahá energia, neoplatí sa, S vodnými máme svoje problémy teda susedské. Takže čo nám zostáva? Tepelné, ktoré znečisťujú životné prostredie, alebo nebezpečné atómové elektrárne. Staviame aj tú našu ekonomiku na labilných základoch. orientáciou len na jedno odvetvie a keby prišla v tom odvetví kríza? Tak čo, slovač akýmsi spôsobom vždy prežije, nereptá aj málo mu stačí.
Ale na dnes už dosť filozofovania, veď som sem prišla za iným účelom, zobrať si čo tu je pre mňa pozitívne a potlačiť všetko čo je vo mne je negatívne, budem dokonalá že? Nie nebudem, dokonalosť neexistuje no možno budem múdrejšia rozhľadenejšia ktovie...
