Posledné zábery jej boli osudné, pošmykla som sa a poklonila sa napadanému snehu, opretá o lopatku. Ona nevydržala ten nápor, zrejme skrehnutá aj mrazom a moja váha zas nie je mušia musím uznať. Takže z jednej lopatky boli tri kúsky a už nepoužiteľné na ďalší boj so snehom. Moje snaženie za ďalších pár hodín nebolo ani vidieť, toľko čo som odhádzala znova napadalo.
Po meste sa začala vytvárať zaujímavá situácia vracajúci sa z práce postupne zapĺňali cesty, poniektorí po neúspešných pokusoch posunúť sa vpred a nie doprava, či doľava, odstavovali svoje letno obuté autá na krajoch a pokračovali domov pešo. Skratka mesto sa stávalo neprejazdným. Ale zrejme to nebolo len tu, hlásili zápchy a neprejazdnosť na viacerých úsekoch. Najviac situáciu nezvládali vychytené Mercedesy, BMW teda autá tej vyššej kasty.
Veď čo z toho keď máš drahé auto a nedovezie ťa? Tak aj títo majitelia drahých tátošov sa pekne zaradili medzi peších turistov. Kto to nevzdal a ako tak sa udržal na vozovke tak prišiel domov síce o dosť neskôr, ale predsa. Neviem ako je to tu zariadené, ale skratka keď napadne sneh, alebo je neaká iná kalamita, tak sa jednoducho nejde do práce. Takže po tejto kvázi živelnej pohrome, čo u nás nazývame bežnou zimou poniektoré fabriky nepracujú, alebo pracujú na znížený výkon, podľa počtu pracovníkov ktorí sa dostavia do práce. Na cestách nevidieť odhrňače, posýpače, buď ich tu vôbec niet, alebo je ich tak málo že som ich tu nestretla.
Veľa snehu ale inšpiruje aj k veľkým výkonom. Na ulici sme postavili vyše dvojmetrového velikána, big snowmana. Pre neznalých to je veľký snehuliak. Stal sa pouličnou atrakciou susedia si ho chodili fotiť, nie, nebol nejak krásny, ani klobúk nemal, mal na to až príliž veľkú hlavu, ale v náručí držal malé snehuliatko. Takže taký milý velikán. Ale chudák neprežil do rána, ktosi ho zvalil a rozkopal. Keď som sa ráno pozrela cez okno na jeho mieste bola len kopa snehu, bolo mi smutno. Cítila som sa ako doma, vandalizmus je aj tu. Nedopraje tomu druhému sa troška potešiť aspoň pohľadom na niečo, čo je v tejto krajine nezvyčajné a ojedinelé. Tým pohľadom na nášho snowmana sa už deti nepotešili, nebudú si pamätať podľa neho že v tejto krajine, v tomto roku bolo toľko snehu, že mali postaveného velikánskeho snehuliaka. Aký je vlastne pocit toho vandala? Má potešenie z toho že niečo zničil? Neviem. Ale škoda mohol aspoň pár dní potešiť deti, už ho niet.
Keby snáď aj znova napadol sneh, neviem či by sme znova stavali pre radosť snehuliaka, asi už ani nie...Ale už sme na sneh pripravení, máme novú, kovovú lopatu.
