V medzi prestávkach, hovorím tomu v pracovnej pauze, sa občas na chvíľu začítam, alebo popíšem. Nemám sa kam ponáhľať, zrejme aj zajtrajšok budem tráviť doma. Čítam aj príspevky na rôzne články, ale nielen tu na blogu. Úplne občas žasnem nad niektorými, nie sú ani konštruktívne kritické, alebo pochvalne, ale útočné, uznávam každý sme iný, máme iný názor, len to sa dá napísať aj spôsobom, aby ten pisateľ článku tiež pouvažoval nad mojou pripomienkou.
Nachádzam priveľa vulgárností, pripadá mi to tak, ako keby sa poniektorí vyžívali v tom, že všetko negujú.
Čo som nenapísal ja, tak to musím nejakým spôsobom znevážiť, a štipľavo okomentovať. Je to zrejme v človeku, ktorý sa týmto spôsobom chce odreagovať a kopať do všetkého a všetkých, popri tom sám nedokáže niečo zmysluplné napísať, len leda tak do svojho statusu „..som a budem osina v zadku."
Nuž nezávidím tej osine, musí to byť veľmi nudný život byť niekomu v zadku. Takýchto ľudí tam mám do slova a do písmena. Je úplne zbytočné sa s nimi zapodievať, reagovať na nevrlé písmená. Keď tak málo stačí niekomu k životnému šťastiu a k spokojnosti, nech je tam, mňa tam v žiadnom prípade ani v najmenšom neomíňa a nevadí. Ten človek si vybral sám svoju cestu a svoj život.
Škoda len, že tieto reakcie toho druhého odrádzajú čokoľvek napísať, aby sa nestal terčom útoku osiny a jej podobných. Aj tu som čítala zopár nevhodných reakcií, nie nemusím so všetkým súhlasiť, to je pravda, ale aj tá moja pravda sa dá podať slušne.
Mám rada citáty a v tomto prípade ma napadá jeden : „Človek je spisovateľom vlastnej knihy, ktorá sa volá život. Záleží len od fantázie človeka, aký bude jej príbeh. -Lukáš Koribský-“
A tie príbehy sú rôzne, tak ako ľudia, ich postoje, myšlienky a činy. Každý si svoju knihu života píše sám. Tak nechávam aj tie osiny a jej podobných nech si píšu svoju knihu života, len sa pozastavujem nad tým, či im toto stojí za to zabíjať čas ktorý sa dá využiť omnoho lepšie a krajšie.
.
