Zrejme som ešte stará škola, udivujú ma niektoré praktiky, kde hybnou silou k úspechu nie je zručnosť, vedomosti, či talent ale peniaze.
Nedávno som sa zúčastnila takej malej súťaže o najkrajšiu jesennú výzdobu v školských zariadeniach. Nie ako účastník, ale prispievala som bodmi v tejto súťaži a pritom som si porovnávala súťažné projekty. Nezvyknem sa do takýchto aktivít zapájať a po takejto skúsenosti sa určite ani nebudem.
Nechcem v tomto blogu hodnotiť víťazné projekty, ale spôsob akým sa stali víťazmi súťaže. Totiž v tejto súťaži nešlo len o hlasovanie, ale aj priame pridávanie bodov na základe zakúpených kreditov. Niečo spôsobom, keď na to máš, tak vyhráš.
Takýmito, na pohľad nevinnými súťažami, sa už od mala vštepujeme mladej generácii akú moc majú peniaze. Načo sa snažiť niečo dokázať, aj tak vyhráva ten, ktorý si to môže dovoliť zaplatiť. Potom tu máme zostavu JUDr, Mgr a iných titulovaných, ktorí si za ne zaplatili, ale sú to odborníci?
Keď nad touto organizáciou súťaže uvažujem, do ktorej sa zapájali školy, materské školy a určite o ktorej žiaci vedeli, k čomu ich to vedie? Ku sklamaniu, či k presvedčeniu, že za peniaze sa dá kúpiť všetko?
Je to len také krátke zamyslenie sa nad tým, kde táto spoločnosť speje, je to tá správna cesta? Koho teší kúpená výhra či kúpený titul? Stačí to ku šťastiu, k spokojnosti?
Množstvo otázok, na ktoré si musí odpovedať každý sám ...
