Časom sa naše strnisko stalo miestom, kde sme sa nevracali len tak, zo zábavy, ale už z pocitu takej spolupatričnosti, pozdraviť „slamožrútov“, pochváliť sa, či posťažovať vzájomne a veľakrát sa aj podržať.
Aj to strnisko občas aj pichlo, síce nie do nohy, ale pri srdci, iné je vidieť človeka, jeho reakciu, jeho mimiku, pohľad do očí a iné je si ho prečítať len cez písmenká, aj keď tie písmenká veľa o človeku prezradia. Dôležitá je komunikácia a vedieť si možno pár nevhodne napísaných slov aj vysvetliť
Pozreli sme sa, väčšina z nás, aj priamo do očí, boli to veľmi príjemné stretnutia. Stretnutia ľudí s rôznymi životnými skúsenosťami, s názormi, ale čo je najdôležitejšie, že sme sa dokázali aj napriek rozdielnostiam jeden druhého tolerovať, rešpektovať a nepresviedčať len o svojej jedinečnej pravde, toto si na vás mojich slamožrútov veľmi cením.
Napísala som tu síce, že mojich, ale mám pocit, že sme svoji a dlho ešte budeme.
Aj na strnisku sa už stalo, že sa udiali veci, ktoré však ja ako osoba tolerovať a rešpektovať nedokážem, ale nechcem sa tu o tom rozpisovať, myslím si, že toto je už za nami a čo nás nezabilo, teda nerozdelilo, to nás posilnilo.
Prečo ten názov otava? Je to tráva po prvej kosbe. Mám ten pocit že SME nám zariadilo prvú kosbu, likvidáciou voľných troch príspevkov. Môže nás to rozdeliť? Nemyslím si to.
A práve preto otava lebo tá tráva aj po kosbe znova narastie, možno to bude inou formou, alebo si priplatíme za tú možnosť spolu diskutovať, ale verím tomu, že to naše strnisko znova ožije.
Vzpierala som sa stať sa zelenou, aj keď zelená je moja obľúbená farba. Prečo? Z môjho pohľadu by ma to lákalo viac diskutovať, teda viac času tráviť na počítači. Veľakrát sa mi stalo, že by som ešte pár príspevkov chcela napísať a nebola možnosť, mala som svoj mantinel, čo niekedy je aj dobré.
Na Sme sa už pohybujem od roku 2011 teda 8 rokov. Najprv som pridávala svoje fotografické prvotiny na stránku fotky.sme.sk. Bolo tam veľa dobrých fotografov, ale aj ja som bola na tie svoje prvotiny hrdá. Bila by som sa do prs, aké sú to úžasné fotografie. Teraz keď sa na ne pozriem, hanba ma fackuje, nuž človek sa učí. Postupne sa aj z tejto stránky pre amatérov veľa ľudí vytratilo, boli aj takí, ktorých odradila finančná skupina, ktorá tento priestor získala.
Zostalo tam pár skalných, podotýkam aj tých veľmi dobrých fotografov, aj tých, čo sú v rovine mojich začiatkov. Tie naše fotostretnutia už nie sú len o fotografii, či spoznávaní rôznych krajov, už sa teším na ďalšie v poradí už 22.
Neskôr som objavila tu tento blog. Zo začiatku som sem chodila len čítať. Začala som tiež prispievať a na dôchodku som si akosi samovoľne vybrala svoju cestu, svoje záujmy, koníčky, veci na ktoré som dovtedy mala, lepšie to však vystihuje slovo nemala čas.
Postupne som svoje blogy preorientovala na opisy mojich „túlačiek“. Tiež som sa inšpirovala podobnými článkami, tak vlastne len vraciam to čo som dostala a šírim ďalej. Keď to zaujme čo i len jedného človeka, tak to splnilo svoj účel. Celkom mám 412 článkov na svojom blogu a v poslednom čase práve len tie turistické.
Jeden je súkromný z mojej vôle a jeden mi admini presunuli medzi súkromné, asi sa ich dotklo že kritizujem karmu, zrejme tá kritika bola oprávnená, teda pre nich nevhodná.
Karma, to je tiež niečo, na čom som si vôbec nezakladala a ani nezakladám, hlavne aj preto, že som presvedčená o tom, že je klamlivá. Ale keď to niekoho teší, nech ju má.
Za čo však vďačím tejto stránke, to nie je karma či čítanosť, ste to vy, moji „slamožrúti“. Tak vás vítam všetkých na mojej otave, dúfam, že vám bude otava taká príjemná ako strnisko, teda zatiaľ a potom sa uvidí.
