Neskôr som po večeroch som vytvárala ďalšie, také moje. Zo začiatku použitím cudzích stiahnutých fotografií s textom rôznych citátov ktoré ma oslovili.
Zdokonaľovala som sa, už som používala vlastné fotografie, vlastné slová, k vlastnej hudbe som sa nikdy nedostala. Vychádzali z mojich pocitov, stavu v ktorom som sa nachádzala.
Dnes som niektoré znova otvorila, sem nemôžem pridávať prezentáciu, ale môžem pridať slová z nej. Vybrala som si prezentáciu s názvom "Úvahy". Možno tie moje úvahy aj vám niečo povedia, inšpirujú a možno nie. Neviem.
Pochybnosť je to, čo nás učí spoznávať svet, život okolo nás. Sklamaním, radosťou aj žiaľom sa učíme chápať realitu. Prijímať ju, taká aká je, kto nikdy nepochyboval a slepo veril, síce je šťastnejší a veselší, ale vnútorne prázdnejší, manipulovateľný.
Každý koniec cesty je akýmsi novým začiatkom, tak isto ako keď uzatvoríme jednu kapitolu a začíname druhú, veď každej ceste dole musela predchádzať cesta hore, každému nešťastiu predchádzalo spokojnosť a šťastie a svoje šťastie si dokáže oceniť najviac ten, kto to nešťastie prežil. Viac si ho váži a stráži aby mu čo najdlhšie vydržalo.
Odchody a rozchody to sú najťažšie rozhodnutia, nevieme čo nás tam čaká, či niečo dobré a či zlé, ale keby sme zostali nečaká nás nič, len prešľapovanie na jednom mieste beznádeje. Veľakrát v živote sa človek musí vedieť rozhodnúť a i keď to bolí musí odísť, kvôli sebe, aby mohol ďalej žiť.
Keby sme nemali vieru a nádej, nemáme prečo žiť. Veď tie najkrajšie okamihy vychádzajú z protikladov. Krásna dúha sa ukáže po búrke, východ slnka po temnej noci, čistá slnečná obloha po daždi. A po prežitom nešťastí má prísť šťastie, je to zákonitosť, rovnováha, jedno bez druhého nemôže existovať.
Raz sme hore a raz dole, večný kolobeh života. Občas je nutné spadnúť až na to samé dno aby sme si viac mohli viac vážiť to, čo sme dosiahli a to čo máme. Lebo nič nie je nemenné a dané nikomu na večnosť. Keď nerozvíjame svoju myseľ, zakrpatieva. Keď sa nestaráme o hmotné statky chátrajú. A rovnako keď vzťahy berieme ako samozrejmosť, strácajú sa, vyprchajú.
Po každom západe slnka príde jeho východ, niekedy však je pochmúrny deň. Stáva sa, že máme pocit že tie špatné nemajú konca a predsa dúfame a čakáme, že aj to naše slniečko raz vyjde a rozveselí náš život, náš deň.
