Prešla som si svoje „niekdajšie“ výtvory, prezentácie s motivačnými citátmi, krátkymi úvahami...Občas potrebujem ten relax, započúvať sa do hudby, pozrieť príjemné obrázky a popri tom vnímať len ten text. Byť mimo reality, v tom príjemnejšom, krajšom svete.
Na internete, na rôznych stránkach aj na tých hudobných vyskakujú reklamy predvolebných sľubov politických strán, v mojich prezentáciach vládne pokoj.
Vždy, zrejme je to vo mne, som mala averziu na niečo, čo mi média, alebo aj niekto z môjho okolia snažil natlačiť, ako jedinú správnu a najlepšiu vec a teraz jedinú a najlepšiu stranu ktorú mám a musím voliť. Toto všetko vzbudzuje vo mne opačný efekt. Nie, nič nemusím.... Musím len to, čo chcem...
Nie nechcem písať a ani sa zamýšľať nad politikou, dovolím si napísať, že nad špinavou politikou, o neustálom vyzdvihovaní toho „svojho dobra, spravodlivosti“ mňa nepresvedčia slová, ale činy. A tých činov je naozaj dosť, žiaľ pre mňa odpudivých.
Veľa by som zrejme chcela, neviem či sa to všetko dá dosiahnuť, ale pokúšam sa o to.
Príjemnejšie by bolo určite, sa niekde poprechádzať, porozprávať s príjemným človekom a miesto toho si tu píšem svoj monológ, pre seba, pre priateľov. Každý máme niečo, niekto je s rodinou, niekto pri televízii, či pri knihe, ja teraz mám čas a priestor pre moje myšlienky.
Premýšľam nad „virtuálnymi“ priateľstvami. Nie som z tých, ktorý majú tisíce priateľov, tých „svojich“ poznám aj reálne, teda až na jedného, toho už nebudem mať šancu spoznať, ale z priateľov si ho nevymažem.
Každý jeden z nich je iný, s iným osudom, skúsenosťami, názormi a to je to, čo človeka obohacuje. Núti sa zamyslieť, zhodnotiť či prehodnotiť. Určite ani jeden z nás, vrátane mňa, nie je dokonalý a bez chyby, či bez toho chmúrnejšieho dňa. Pokiaľ je to v miere tolerancie , veď po každom chmúrnom dni vyjde slnko, viď realita dnes, tak je to v poriadku. Vždy mi boli milší ľudia s chybami ale úprimný, čestný a priamy.
V živote som sa stretla aj s tými, ktorý nikdy neboli a nie sú na tom „mojom brehu“, musela som sa s nimi stýkať, párkrát zahryznúť do jazyka..., toto zrejme poznáme všetci. Keď skončilo obdobie „musím“ tak skončil aj môj akýkoľvek styk s nimi.
Aj napriek dnešnému môjmu „chmúrnemu“ dňu, keď sa nad tým tak zamýšľam, veď mi je celkom dobre.
Nemôžem sa už počítať medzi najmladších, ale môžem sa utešovať, že s vekom prichádza múdrosť. Pohľad do zrkadla ma síce občas privádza do zúfalstva. Vrásky, šediny, ani telo už nie je také pružné ako bývalo, to je tá „daň“ za tú múdrosť.
Ale mám fantastických priateľov, veľkú rodinu, pokojný život aj keď občas príde aj ten „adrenalín“ či drobné choroby. Snažím sa zachovať si tie pekné spomienky, teda pokiaľ mi ich nevymaže disk a Alzheimer. Tie horšie mám pod zámkom v trinástej komnate.
Nič by som nechcela na sebe meniť, ak by som mala možnosť vrátiť čas, byť zas mladá, ani to nechcem. Nevyčítam si ani kúpu niečoho čo ani nepotrebujem ale urobilo mi to radosť.
Ani ja, ani nik, nebude večne žiť, zbytočné je zamýšľať sa nad vecami ktoré nemôžem zmeniť. Som tu a teraz, zajtrajšok nemusí byť...
Je to dobrý pocit, oslobodzujúci, keď nič nemusím. Naučila som sa čo najmenej slovo „musím“ používať. Miesto neho som zaradila slovo chcem...
Chcem ísť ešte von v tento slnečný deň? Áno..., chcem.
