Na pripomenutie: boli sme autom, bolo nás 9, spali sme kade-tade a prešli skoro 5 000 km.
1. Aj tak nie sme frajeri
Pred odchodom sme sa cítili ako obrovskí dobrodruhovia. Rodinní príslušníci každého člena výpravy sa o nás báli. Kamaráti považovali náš plán za šialený. Ale takéto chodenie po svete je na Balkáne nečakane bežné.
V Čiernej Hore sme dokonca stretli partiu Slovákov, ktorí išli po Balkáne v červenej dodávke. V iných kempoch sme videli autá, ktoré boli na tento štýl cestovania výborne pripravené. Stany na strechách sú už štandardom. Ale jeden holandský pár mal v dodávke posteľ, mikrovlnku a dokonca aj práčku. Ale ak máte v aute aspoň klímu, rádio a niekoľko spacákov, tak sa stále máte pohodlne.
Najväčšími dobrodruhmi ale boli českí stopári. Stretli sme ich v Macedónsku. Vybrali sa na mesačný výlet a za sebou už mali Albánsko aj Grécko. V Albánsku si stopli auto, ktoré po čase zastavilo uprostred ničoho. Vodič vystúpil, zo skrýše v zemi vytiahol zbraň a bez slova sa vrátil do auta.
Inak je na Balkáne bezpečne. Hlavne ak sa zdržiavate v kempoch a turistických oblastiach.
2. Čierna Hora by mala byť slovenským morom
Z Albánska sme prešli do Čiernej Hory a rozhodli sme sa stráviť ďalšie 2 noci v kempe. Chceli sme si oddýchnuť z chodenia po mestách. Zakotvili sme pri meste Budva, kde sa okrem námornej pevnosti nachádza aj Slovenska plaža (tá je však pomenovaná po Slovinsku). Budva je jedno z tých miest, ktoré vám ponúknu všetko. História, nočný život, more a v okolí výhľad na nádherné hory. Ak Vám tu niečo chýba, tak ste hňup.


Slovák sa tu cíti ako doma aj vďaka Euru. To je jediná mena, ktorá sa v Čiernej Hore používa. A ak sa vám to nezdá, tak Čierna Hora nie je členským štátom Únie. Logiku to nedáva, ale je to tak. Ale je pravda, že neoficiálne vám eurá zoberú aj v iných balkánskych krajinách.
Samozrejme aj tu sa už dostávajú západní turisti, ale stále si radšej vyberú chorvátsky Dubrovník. A vďaka tomu sú tu už západniarske služby, ale stále za východniarske peniaze. Tak sa ponáhľajte, kým sa to nezmení.
3. Turistika sa na Balkáne nerobí začiatkom augusta
Po dvoch nociach v kempe sme si už spravili pohodlie, ale museli sme pokračovať ďalej. Kúsok od Budvy je známy Kotorský záliv.
Kotorský záliv je taký priteplený nórsky fjord. Keď sa pozriete na obzor, nie ste si celkom istý, kde končí zem a kde začína voda. A nachádza sa tu ďalšie mestečko, ktoré bolo námornou pevnosťou. Volá sa Kotor. Je o niečo tichšie ako Budva, ale aj tu sú úzke uličky so zastrčenými kaviarňami. Unikátom sú kotorské hradby. Tie siahajú vysoko do kopcov a dá sa po nich vyliezť. 1 300 schodov neznie strašne a zvládnuť sa dajú rýchlo. Ale v tom teple bol akýkoľvek pohyb utrpením. Boli sme tu začiatkom augusta a vtedy tu boli takmer rovnaké teploty ako na Slovensku. Výhľad ale za to stál a v strede cesty je veľmi romantický kostolík.


Epickejšie výhľady sme ale našli na hore Lovčen. To je hora, podľa ktorej sa Čierna Hora volá Čierna Hora. Tá hora mi síce nepripadala čierna, ale čiernou pravdepodobne niekedy bola. Lebo hory tu často horia (začínam znieť ako Tásler). Na turistiku sme sa vykašlali, lebo by sme zhoreli my. Na Lovčen sa dá vyviezť aj autom a tak sme to aj spravili. Idete dopredu, zatočíte doľava, idete dopredu, zatočíte doprava. Po každej zákrute je výhľad o trochu epickejší. Dopredu, doľava, vidíte autobus, ktorý vám ide oproti, idete dozadu, zázrakom sa vyhnete. Opakujte, kým nie ste navrchu.


Prespali sme pod vrcholom. Ráno sme videli na opačnom kopci svorku divokých psov a prehodnotili sme našu bezpečnosť a ochranu zdravia pri spánku. Po raňajkách sme vyšli na vrch, kde sa nachádza mauzóleum istého Njegoša. Národný hrdina Čiernej Hory. Autom sa ale dostanete len na parkovisko, k mauzóleu treba vystúpať po schodoch. Aspoň ich nebolo 1 300 a boli zakryté kopcom. A potom sme videli ten naozaj najepickejší výhľad.
Naše schodové dobrodružstvo sme zakončili v Peraste. Mestečko, ktoré ovládali aj Benátčania. Po schodoch sme vyšli na zvonicu. Výhľad by tu bol celkom nudný (po Lovčene), ale sú tu 2 krásne ostrovy s kostolíkmi. Jeden z ostrovov bol postavený umelo a to už v 15. storočí. Viera dokáže s ľuďmi robiť divy.

4. Dubrovník je Západozem
Na Dubrovník sme sa naozaj tešili. Lebo história, more a hradby. A samozrejme Hra o tróny. Tento populárny seriál sa totiž natáča práve tu. Kráľovo Prístavisko je len mierne upravenou verziou Dubrovníku. A Chorváti to aj vedia využiť. Sú tu špeciálne mestské prehliadky a obchody so suvenírmi. Všetko v štýle Hry o tróny.

Mesto je to samozrejme pekné. Námorná pevnosť, ktorá pripomína nafúknutý Kotor. Ulice sú priestranné a krásne, múry sú mohutné a pamiatky početné. Ale západný turizmus je tu silný. A to znamená, že reštaurácie sú dôležitejšie ako kostoly a ľudia idú do ulíc predvádzať, aké si kúpili oblečenie. A všetko, od zmrzliny cez pláž po parkovanie, tu je drahé.
A keďže dubrovnická pláž je drahá a malá, museli sme nájsť niečo iné. Nie je to však jednoduché. Okolie mesta je plné útesov a k vode sa dá dostať len zriedka. Jediná pláž v okolí patrila k veľkému komplexu hotelov. Postavené boli za Juhoslávie, ale už roky chátrali. Neďaleká vojenská základňa naznačuje, že sa tu možno bojovalo. A pri týchto schátraných a zničených hoteloch, z ktorých bolo cítiť hnedý zápach, sa normálne kúpali ľudia. Hlavne Bosniaci, lebo tí sa nemajú kde kúpať.

5. Všetci sa nenávidia
Na Balkáne sú susedské vzťahy veľmi komplikované. Macedónci nenávidia Grékov, lebo Gréci sa k nim správali hnusne. Napríklad nedovolili Macedóncom použiť vlajku, ktorá je určite lepšia ako tá aktuálna. Gréci nenávidia Macedóncov, lebo Macedónci im kradnú Alexandra. Srbi nenávidia Chorvátov a naopak, lebo gréckokatolíci pravoslávni a rímskokatolíci sú naozaj strašný rozdiel. A Albáncov nenávidí každý, okrem Kosova. A štáty, ktoré Kosovo uznávajú, sú pre zmenu nenávidené Srbskom.
V budvianskom kempe sme si požičali sekeru od Srbov. A zároveň to boli aj Slováci, lebo ich tam Maďari pred rokmi zaviedli. A chceli sme sa im poďakovať, tým že im nalejeme dákej lacnej chorvátskej vodky. Ale starý to nechcel vidieť, vodku nám vrátil a nalial domácej dulovice. A bola to tá najlepšia pálenka, akú som kedy pil a ešte roky o nej budem rozprávať ľuďom, ktorých to absolútne nebude zaujímať.
Dali sme sa teda do reči, takej lámanej srboslovenčiny. Spomenuli sme odkiaľ ideme a že v Albánsku sme si boli nakúpiť. Vtedy tetka zbystrila. Chcela počuť, aká je v Albánsku špina a chudoba. Povedali sme jej, že sme boli v normálnom Carrefoure, za ktorý by sa nehanbili na západe. Zrazu sa urazila, ako keby som jej povedal o Ježišovich genitáliách. A keď raz začala hejtovať, tak neprestala. Slovinci sú povýšeneckí a Maďari by chceli ten svoj Felvídek.
Ale tak to na Balkáne chodí. Milí ľudia na jednej strane hraníc nenávidia milých ľudí na druhej strane hraníc. A vy si medzi tými hranicami chodíte a čudujete sa, kde sa tá nenávisť berie. A potom prídete do Bosny a všimnete si, že ste ignorovali vojnu.
6. Bosna a Hercegovina je komplikovaná
Bosna a Hercegovina sa skladá z dvoch častí. A ak si myslíte, že jedna je Bosna a druhá je Hercegovina, tak sa mýlite. Jedna časť je Federácia Bosny a Hercegoviny a druhá je Republika Srpska. A čudujte sa, že sa v tom Gašparovič mýli. V Republike samozrejme žijú Srbi a zvyšok krajiny obývajú Chorváti a bosniansky moslimovia. Všetci používajú rovnaký jazyk a ich národnosť je spätá hlavne s náboženstvom. Bosnianskym moslimom sa niekedy hovorí Bosniaci, ale niekedy sú Bosniaci všetci obyvatelia krajiny. A všetko toto zmätenie má korene v občianskej vojne. A v niekoľkých storočiach komplikovanej histórie.
Bosna vyzerá ako Slovensko z alternatívnej histórie, kde sme boli dobytí Turkami. Normálne stredoeurópske dediny, do ktorých ešte nedorazila móda krikľavých omietok (asi nezateplujú). No okrem zvonov z veže sa tu dajú počuť aj spevy z minaretov. Aj keď len z reprákov.
Mestá už Slovensko nepripomínajú. Boli sme v Mostare a Sarajeve a obe mestá to za vojny schytali. Mostar je prekvapivo preslávený vďaka svojmu mostu. Ten by sa nestratil ani v Stredozemi. Okolo mosta je staré mesto, ktoré je plné obchodov so suvenírmi. Suveníry sú tu takmer rovnaké ako v Istanbule. Káva, čaj, džezvy, fezy. Ale sú tu aj veci vyrábané z nábojov, ktoré pripomínajú vojnu.


Krásny výhľad na mesto bol z minaretu jednej z mešít. V porovnaní s Istanbulom bola mešita len malou izbičkou s jednoduchou výzdobou. Veľmi milý správca nám ukázal, kde cez strechu preletela bomba a ktoré časti sú pôvodné. Striedavou bosnoangličtinou nám ešte vysvetli, kedy sa zvoláva na modlitbu a že Islam a kresťanstvo sú si celkom blízke. Je zvláštne rozprávať sa so Slovanom, ktorý je moslimom.
Stihli sme aj Sarajevo. To má v sebe kúsok Rakúsko-Uhorska, aspoň vďaka architektúre. Ale je tu aj maurský štýl a komunistické betonárstvo. Taká Bratislava. Boli sme aj na mieste, kde sa začala prvá svetová. Teraz je tam malé múzeum. Aj tu sa dajú na mnohých budovách vidieť diery od nábojov. Ak tu niekedy budete, skúste sa pozrieť aj na olympijské športoviská a múzeum, v ktorom je vojnový tunel. My sme to už nestihli.
7. Na Balkáne majú pivo, ktoré chutí
Určite nie som pivný znalec, ale viem, aký je rozdiel medzi spodným a horným kvasením piva. Pivá tu síce majú stupne, ale nie sú také dôležité ako u nás. Či je pivo desiatka alebo dvanástka sa dozviete iba v zložení. V Rumunsku sa pivo dokonca označovalo počtom percent alkoholu. Takže na plechovke ste mohli vidieť napríklad veľkým písmom 5%. V krajinách bývalej Juhoslávie pre zmenu pivá označujú len značkou. Pivovary tu ponúkajú viac druhov piva len výnimočne. Veľkých pivovarov je tu málo a móda mikropivovarov sem ešte neprišla.
A ako teda chutia? Sú to normálne svetlé ležiaky, ktoré sú o trochu lepšie ako Heineken. Z českých pív môžu konkurovať aj Staropramenu. Náročných pivárov to teda nenadchne. Ale vychladené čiernohorské Nikšičko aj turecký Efes si svoju úlohu splnia. Trochu vás schladia a trochu opijú.
Z vecí, ktoré majú zhruba 4% alkoholu tu majú aj cider a spritzer. Spritzer je víno zmiešané s bublinkovou vodou, ktoré sa tu dá kúpiť aj v plechovke. Vraj to chutí dobre. Predpokladám, že o rok nastúpi na Slovensko obrovská reklamná kampaň, ktorá dovŕši postupku radler, cider, spritzer. A bude to piť každý hipster.
8. Bratislavskí hipsteri by mali ísť do Belehradu
A nielen kvôli spritzeru. Belehrad v sebe má mladícku energiu. Na okraji mesta je množstvo podnikov a reštaurácií, kde sa jedia raw jedlá. O belehradskom nočnom živote sa rozprávajú legendy. Umenie je tu aj na uliciach a niektoré graffiti sú jednoducho úžasné. A pre bicykle po babičke tu dokonca majú výťah na most, z ktorého si môžete spraviť selfiečko so sútokom Dunaja a Sávy.


Ale aj fanatici do histórie si tu užijú. Belehradská pevnosť je rozsiahla a dobre premyslená stavba. Až sa človek čuduje, ako ju mohli Turci dobyť. Vnútri sú parky, pomníky, sochy, múzeá a dokonca tenisové kurty. Jedno z múzeí tu má aj vonkajšiu exhibíciu, kde sa dajú vidieť rôzne kúsky vojenskej techniky. Väčšinou tanky a delá, ale je tu napríklad aj torpédo. A ani si od vás nikto nepýta peniaze.

9. V Srbsku neurážajte Teslu
Tesla sa nachádza v takom zvláštnom stave. Väčšina ľudí nedoceňuje jeho génia a ignorujú jeho príspevky technológii. A Tesla pritom položil niekoľko základných kameňov elektrotechniky. Mal však smolu pri patentovaní. Existuje ale malá časť ľudí, ktorá ho naopak preceňuje a považuje ho za všemocného technomága (väčšinou čítali tento komiks). Tí mu pripisujú objavy, ktoré nespravil a zabúdajú, že na konci života sa Tesla trochu pomiatol. O množstve konšpirácií, ktoré Tesla inšpiroval, ani nehovorím.
Belehradské Teslovo múzeum je síce malé, ale zaujímavé. Sú tu Teslove osobné predmety, rôzne modely, informačné tabule a dokonca Teslov popol. Ale najväčší úspech majú technologické hračky, ktoré ukazujú princípy rôznych vynálezov. Všetko tu bliká, krúti sa a srší iskrami. Ľudia sa bavia.

Je tu ale aj cítiť prehnaná hrdosť. Úvodný film vyzerá až propagandisticky. O mamke Teslovej tu hovoria, že bola jedným z najväčších géniov svojej doby. Lebo jej tkanie malo pekné vzory. Na druhej strane spomenuli aj to, že jediná Teslova láska bola holubicou. Keď som sa potom spýtal, či Tesla nebol tak trochu autista, tak ma chcela sprievodkyňa takmer zbiť. Ale výbornou angličtinou mi vysvetlila, že Tesla mal veľa kamarátov.
10. Je ťažké si rozumieť
S jazykmi sme na ceste nemali takmer žiadne problémy. Úroveň angličtiny je na Balkáne aj v Turecku výborná. Aspoň tam, kde je silný turizmus. A niektorí tureckí obchodníci sa dokonca naučili pár slov aj po slovensky. Srbi, Chorváti aj Bosniaci hovoria zhruba rovnakým jazykom, ktorému Slovák dokáže rozumieť. Aj tu však bola efektívnejšia angličtina a miestni ju preferovali. Srbosnochorváčtinu som preto používal len pri hľadaní pitnej vody.
Neporozumel som kultúre. Nerozumiem, ako sa krajiny s takmer rovnakou kultúrou dokázali dostať do takej hroznej vojny. V Belehrade sme videli dôsledky bombardovania, za ktorým bolo NATO. A aj keď som prozápadný liberálny konformista, nerozumiem, prečo to bolo schválené. Nerozumiem tej vojne. Bol som mladý, keď prebiehala. Muselo byť ťažké, pridať sa na jednu zo strán. Ale o Balkáne sa nepolitikárči, ak odtiaľ chcete vyviaznuť. Ešte vás začujú a naštvú sa. Ale nová generácia to hádam prekoná. A aby som nekončil v takomto sentimentálnom tóne...
11. Naučil som sa trochu srbochorváčtiny
Pitná voda sa povie voda za piće. Vždy keď som videl vodu, pýtal som sa, či je za piće. Aj keď som odpoveď nepotreboval. Aj keď som mohol efektívnejšie komunikovať v angličtine. Lebo mám 14 rokov.