Meshuggah sú starí známi všetkým, ktorí sledujú modernú metalovú hudbu. Ja som sa k nim dostal cez známeho - bubeníka, ktorý mi ich odporučil ako niečo čo je fakt na mozog. Mal pravdu pri počúvaní Catch33 som bol normálne nervózny. Táto hudba je taká neurotická, že to dostane každého. Nie je to agresivita, čo znervózňuje. Skôr jej neuveriteľná kontrolovanosť. Je to však strojová presnosť, mechanický spev, brutálny zvuk a hlavne doslova nenormálna stavba skladieb, ktoré na prvé vypočutie síce ohurujú zvláštnymi rytmami, ale každým ďalším počúvaním lezú pod kožu s ľahkosťou skalpelu.
Nový album Obzen je o niečo prístupnejší ako staršie veci. Keď mi začala do uší thrashovať Combustion, pre istotu som skontroloval či som si pustil správne CD. Nasledujúce skladby ma vyviedli z pochybností. Klasické čísla ako Electric Red, Lethargica, Pineal Gland Optics alebo Dancers To A Discordant System sú striedané "klasickejšie metalovými" Bleed, Obzen alebo Pravus. Moja nervozita sa pohybuje v o niečo nižších úrovniach ako pri Catch33. Možno je to tým že som už zvyknutý a už ma to tak neberie. Až kým nezačne This Spiteful Snake. Takto nehrajú veselí ľudia na slnečných plážach Karibiku. Takto hrajú ľudia ako ja. Žijúci v pretechnizovanej odcudzenej spoločnosti, podriadenej stereotypnému kolobehu povinností pri zabezpečení materiálnych nevyhnutností. Spoločnosti, ktorá valcuje náznaky tvorivosti nekonečnom prázdnoty cez všetky dostupné médiá. A navyše ešte aj v klimatickom pásme, kde takmer pol roka stromy nemajú farby a príroda je bez života. TOTO je to z čoho mi idú zimomriavky pri počúvaní Meshuggah. Je to hudba o tom na čo si treba dávať sakramentský pozor. Mechanickosť, nadmerná sebakontrola a v neposlednom rade existencia bez života.
Odporúčam si na počúvanie Obzen vyhradiť čas, kedy sa naň budete môcť plne sústrediť. To čo hovorí je dôležité aj keď to nevyvoláva príjemné pocity.
