Mám priatľov...mám kopu priatľov...ako môžem povedať, že sú to skutočne moji priatelia. Nie sú a nikdy ani neboli ozajstnými priateľmi. Sú len známi...nič viac. Už nechcem aby boli len známi...už konečne chcem niekoho mať. Nemusí to byť láska. Stačil by len dobrý kamarát...kamarátka. Niekto naj, kto by bol ako ja. Kto by ma vedel pochopiť. Jasné, ja viem...mám super rodinu, mám pokryteckých známych, ale asi žiadam niečo viac...
Dnes bol pre mňa zlý deň. Vážne zlý. Nečakala som, že bude taký deprimujúci. Moja naj kamoška. Vlastne teraz už asi ex-naj kamoška....a možno ešte niekedy..., ale najhorši je ten momentálny pocit bezmocnosti, že nikomu na mne nezáleží. Pohádala som sa s niekým kto je ako ja. Boli sme rovnaké. Naše myšlienky, nápady a skutky boli rovnaké. Neboli sme síce kamošky od škôlky, ale my sme sa našli...Ona bola tá pravá kamoška do dažďa aj do sucha, kamoška, po ktorej som vždy tak túžila. Pohádať sa s niekým koho máte tak radi a kto je ako vy. Cítite sa zle a bojíte sa, že to už nikdy nebude také aké to bývalo doteraz. Aj ja sa bojím, veľmi..., že už to nikdy nebude také naj.
Ubehlo len pár hodín a cítim sa pokrytecky....sebecy....nezbranne...smutne....cítim sa, že som na vine.
