Zakryjem a pohladím malú Natálku a podobnú procedúru absolvujem aj u Martinka. Leží tam, odfukuje a strašne mi pripomína môjho brata a mňa. A tak si len vzdychnem a pevne verím, že nebude taký ako my dvaja, keď sme boli v jeho rokoch.
Dúfam, že nespadne do plnej plechovice lepidla, že si nerozbije hlavu na vchodových dverách, že vo výťahu nepôjde s hokejkou a nedomliaždi si pri tom ruku, že nenalepí do rohu obrazu prezidenta čiernu pásku, že sa bude učiť jazyky, že nepodpíše spolužiakovi žiacku knižku, aby následne dostal dvojku zo správania, ktorú si na konci školského roku opraví na riaditeľské pokarhanie, že nerozbije umývadlo, že nezhodí na susedu mikroténové vrecko s vodou, že nezačne skúšať fajčiť v šestnástich a že jednoducho nebude taký ako sme boli my dvaja.
Už teraz viem, že to nebude ľahké aj keď sa snažím ako viem. Hádam to nejako prežijem, veď prežil to už kadekto.
Ešte raz dobrú noc deti, idem spať, je už totiž zajtra.
