Na začiatku môjho autodidaktického projektu Každý mesiac jeden Nobel som si predsavzala všetky vybrané knihy vzorne prečítať a potom sa tu podeliť o dojmy (a nové pojmy) z nich. Nie je to čitateľský denník; popis obsahu, postáv, či udalostí by ste hľadali márne. Je to o chutiach a vôňach, ktoré vo mne knihy vyvolali.
Orhanov Sneh je z tohto hľadiska skutočnou lahôdkou:
- zvláštna lyrika a desiatky opisov padajúceho snehu, z ktorých ani jeden nenudí, ba naopak, akosi posúva dej a všetko spája
- obrazne vykreslené turecké reálie, mestečko Kars, ktoré skutočne existuje, a v ktorom sa skutočne dejú opísané veci (mučenie na policajnej stanici, gruzínski prisťahovalci v pivnici, fanatickí náboženskí vodcovia)
- veľká, tragická láska
- a odvaha autora vyjadriť svoj postoj k radikálnemu islamizmu, fundamentalizmu a absurdnému presadzovaniu jedinej správnej viery
to všetko prepojené jedinečným rozprávačským talentom Pamuka sa postará o skutočnú literárnu lahôdku.
Na ukončenie série o knihách a autoroch ocenených Nobelovou cenou som si nemohla vybrať lepšie dielo.
Pamuka naozaj vrele odporúčam. A nezabudnite si večer pri čítaní rozhrnúť závesy a občas zdvihnúť oči od knihy a zapozerať sa do tichého padania snehových vločiek ožiarených oranžovým svetlom pouličnej lampy.
