Kiplingova Kniha džunglí je dielom svojej doby: v roku 1894 si ešte Balú mohol dovoliť uštedriť Mauglímu jednu výchovú, vĺčatá ho pri hre mohli pohrýzť do krvi a brutálne opisy zabíjania opíc asi tiež neodsúdili knihu do priečinka pedagogicky nevhodných. (Neobhajujem, iba konštatujem.)
V Kiplingovej džungli vládne Zákon džungle. A ten je drsný. Zvieratá zabíjajú pre potravu, pre obranu, z pomsty. Mangusta Rikki-Tikki-Tavi kántri hady ako na bežiacom páse a bojové slony robia to, načo ich vycvičili. V záplave pastelovo sfarbených zvieratiek z novodobých detských knižiek to pôsobí celkom osviežujúco a prirodzene. Ale aj tak by som knihu neodporučila čítať deťom prvého stupňa základnej školy. A poslednú poviedku, Služobníci jej Veličenstva, v ktorej sa mulica, kôň, slon a vôl rozprávajú o zážitkoch v bojoch britskej artilérie by som asi vynechala úplne.
Zato tú o bielom tuleňovi by som zaradila do povinného čítania. Pripomína skôr Ezopove alebo Záborského bájky, keď mladý biely tuleň po rokoch hľadania nájde pre svoju rodinu ostrov, na ktorý sa nemôžu dostať lovci kožušín. Krásny, dojímavý príbeh.
Pravdupovediac, neviem, či by Kipling za svoje dielo dostal Nobelovku aj dnes, bol však jedným z prvých v čase, keď literatúra ešte nemusela šokovať, aby vystúpila z radu tisícov podobných príbehov. Kipling je autentický, je svedok svojej doby a aj keď sa snaží opisovať zvieratá z ich pohľadu, nezaprie, že džungľu navštívil ako príslušník vtedy nadradeného Britského spoločenstva v Indii. Domorodci a zvieratá (slony, mangusty, mulice...) predsa len konali v duchu doby.
Záver - Kniha džungle áno, pre menšie deti pokojne aj tá humánnejšia, schematickejšia verzia od Disneyho, a pre tie väčšie pravý Kippling.
Hoci, keď tak nad tým rozmýšľam, dnešné deti už videli v televízii toľko zabíjania a krvákov, že jeden mŕtvy tiger stiahnutý z kože ich asi z miery nevyvedie.
