Dovolím si tvrdiť, že aj ťažko stráviteľnej literárnej potrave rozumiem a viem si ju aj patrične vychutnať. Ale na Márqueza som buď ešte nedorástla, alebo medzi nami nefunguje tá povestná chémia, alebo sa Nobelova komisia sekla, lebo tých Sto rokov samoty mi stále spôsobuje zažívacie ťažkosti. Okrem iného z týchto dôvodov:
1) v knihe sa dokola opakujú tie isté dve mená. Každá zo šiestich generácií rodiny Buendía má minimálne po jednom Arcadiovi a Aurelianovi. Ten jeden Aureliano, napríklad, mal sedemnásť synov (s rozličnými ženami) a všetci sa volali po ňom. V polovici knihy z toho vznikol pravý kolumbijský guláš
2) okrem mien sa v románe opakujú stále tie isté scény. Jeden výstižný, prehnaný, detailný, absurdný opis zastrelenia popravčou čatou by bohato stačil. Rovnako ako opisy kadejakých povstaní a pouličných bojov v mene liberálnej strany
3) okrem Arcadiov a Aureliov sa to v románe hemží desiatkami postáv, ktoré sa tam občas len tak potĺkajú, a mnohé z nich ani nedostanú šancu zasiahnuť do deja. Objavia sa, autor ich pobrobne opíše a už sú preč
4) dej románu plynie na takmer 500 stranách pomaly ako rieka v kolumbijskej džungli, v ktorej vymreli pyrane - napätie sa nestupňuje, dej nenúti rýchlo prevracať stránky a čítať do rána.
Asi v polovici knihy som to už nevydržala a namiesto čítania som sa pustila do googlovania. Poviem vám, odľahlo mi, keď som našla nemálo textov od literárnych kritikov z významných kultúrnych médií, ktoré sa niesli v podobnom duchu, ako moje horeuvedené výhrady. Samozrejme, našli sa aj patetickí vychvaľovači, a snáď aj znalci literratúry, ktorí dielu naozaj rozumeli, a bolo ich dosť, ale mne sa najviac páčili tieto výroky:
"Stačilo by aj štyridsať rokov tej samoty, autor sa nemusel namáhať so stovkou" alebo ešte drsnejšie "Márquez mohol napísať päťdesiat strán a potom ich desaťkrát za sebou okopírovať, čitateľ by si to nevšimol."
Aby som Márquezovi nekrivdila, čítala som od neho aj Kroniku vopred ohlásenej smrti, tá bola stráviteľnejšia. A niektoré veci som si naozaj som si vychutnala:
1) zdanlivo nevyčerpateľnú fantáziu autora, s ktorou opisoval svoje postavy, ich pôvod a minulosť. Magický realizmus, ako ho mám rada
2) obrovskú alegóriu na Márquezovu rodnú Kolumbiu a celú Južnú Ameriku - naozaj literárna lahôdka, ale tých štyridsať strán by aj stačilo.
Pre spravodlivosť musím dodať, že Márquez mal u mňa sťažené podmienky. O miesto na mojom nočnom stolíku s ním v máji súperil aj Stieg Larsson. Bilancia vyšla v prospech Larssona 3:1. Ale, ktovie, o sto rokov sa nám bude Larsson asi javiť zaostalý a nemoderný a Márquez - nuž ten ostane stále Márquezom. Aj o ďalších sto osamelých rokov.
P.S. V júni čítame (po anglicky) Knihu džunglí, tam literárne motanice nehrozia. Iba divé opice.
