Dávidova sestra Eliška nemá ešte ani rok a pol. Hneď, ako sa o pol šiestej ráno zobudí, zasvieti nočnú lampu, podá mi okuliare a gumičku na vlasy a že: „mama čítaj.“ A tak čítam. Niekedy aj so zatvorenými očami – Rozprávky o zvieratkách a Môj macík sa mi po stovkách prečítaní nevygumovateľne vryli do pamäti. (Teraz pekne člipky-čľapky, umyjeme všetky labky ...)
Z toho predčítavania mi už poriadne vyschlo v krku a teším sa, keď si budú moje deti čítať samé. Neviem sa dočkať, kedy objavia Zbojníkovu dcéru Ronju, Annu zo Zeleného domu, Chlapcov od Bobrej rieky, Harryho Pottera a Dobšinského a Anderssenove rozprávky.
Zopár z tých kníh mám pre ne nachystané už teraz. Čakám, kým do nich deti dorastú a občas si v nich len tak listujem.
Niektoré knižky sme dostali k všelijakým sviatkom, niektoré som počestne kúpila, a niektoré som nenápadne strčila do kufra pri návšteve u rodičov. Napríklad Bendovej Čiernobielu rozprávku z roku 1962 alebo Požičajovcov zo sedemdesiateho druhého. Prečítali, pokreslili, somárske rohy a fľaky od ríbezlí na nich narobili už tri generácie detí.
Joj, už aby boli Vianoce! Keď pominie očarenie legom a bábikami a deti sa s bruškami plnými koláčov usadia na gauč pod lampu, otvoríme nové knižky – spomínanú Pipi Dlhú Pančuchu, vecné knihy z nemeckej edície Wieso? Weshalb? Warum?, Janku a Danku, a možno ešte aj niečo iné, čo sa Ježiškovi zmestilo do košíka – a pustíme sa do čítania.
Teším sa. A vy?
