Za deväťdesiat rokov sa stane všeličo. Dobré veci, ako tá, že Ťa za vojny pri zákaze vychádzania nakoniec nedolapili, dobré veci ako maturita na Obchodnej škole, a zásoby sušeného repíka na pôjde.
Za devaťdesiat rokov sa stali aj tie úplne najlepšie veci: našiel si si starkú a ostal si bývať v dome, v ktorom si sa narodil. Narodili sa Ti dvaja synovia, šesť vnúčat a kopa pravnúčat. A jablká v sade rodia rodia každý rok a čerešňa pod balkónom je každým májom krajšia a krajšia.
A popri týchto krásnych veciach si na tie menej pekné už isto dávno zabudol. Aj na to, že nikto z rodiny sa od Teba nenaučil hrať na husliach, aj na to, že tato vymenil klavír za vzduchovku, aj na to, že hrušky v predzáhradke nevydržali.
Tak si dnes pekne pospomínaj so všetkými, čo ti prídu zagratulovať. Aj v rozhlase Ti isto zahrajú.
My dnes neprídeme, máme to ďaleko, ale myslíme na Teba a určite Ti zavoláme. A čo nevidieť, prídeme. Len tak vojdeme, bez klopania. Zvonček nad dverami zazvoní, starká nás k stolu usadí, ty na chvíľu odložíš noviny, porozprávame sa. Tvoje pravnúčatká pri nás dlho neobsedia, veď ich pozáš: neposedia, nepostoja, ústa sa im nezastavia, ale nevadí, aj tak im u vás bude dobre: dáme si štiepanky, ukážeme deťom obrazy, ktoré si namaľoval, Dávidkovi dovolíš hodiť polienko do pece a pokutrať v písacom stole. Teším sa, že moje deti mohli spoznať takého skvelého rozprávkového prastarkého. Davidko Ťa často spomína. A dúfam, že s nami ešte dlho ostaneš, aby tých spomienok bolo ešte viac.
Všetko najlepšie starký! A nech Ťa kolená, starká, tato, Vilo a všetci ostatní poslúchajú.
