Naši sýrski susedia sú už o krôčik ďalej – po dlhých mesiacoch v hromadných ubytovniach sa dostali k nám, na našu ulicu. Ušiel sa im dlhé roky opustený obecný byt vedľa škôlky. Už dávno nespĺňa nemecké bytové štandardy, „ani len plastové okná nemá,“ pohoršuje sa naša susedka. Má však kúpeľňu a toalety, terasu, kúsok záhrady a najmä – súkromie. Na to sa sťažujú obyvatelia hromadných ubytovní najviac – na nedostatok priestoru pre seba. V každodenných reportážach v televízii ukazujú priemyselné haly alebo kasárne prerobené na hromadné ubytovne – posteľ vedľa postele, na posteli sivá deka a pod ňou igelitka so všetkým, čo týmto ľuďom zostalo. Množia správy o nedôstojných podmienkach a chorobách v ubytovniach, o týraní ubytovaných dozorným personálom.
O našich utečeneckých susedoch vieme len to, že sú zo Sýrie. Nevedia po nemecky ani po anglicky. Ale každému sa zdravia. Vyzerajú veľmi slušne a kultivovane. Deti môžu chodiť do školy a do škôlky, ženy každú chvíľu umývajú okná a zametajú schody pred svojím bytom. Dokonca si zo svojich obmedzených prostriedkov nakúpili vresy a chryzantémy a podľa vzoru nemeckých susedov ich zasadili na priedomie. Oblečení bývajú čisto, aj keď nie podľa najnovšej módy – päťročný chlapček, ktorý chodí do škôlky s našou dcérou, nosí občas ružové ponožky s motýlikmi, svetlomodré mikiny s Barbie. Musia sa uspokojiť s tým, čo dostanú z okresnej centrály, cez charitu.
Občas im dobrí susedia položia na schody tašky s oblečením a pohľadnicu so slniečkom.
Utečenci nemôžu pracovať, ich dni bývajú dlhé. Chodia teda na ihrisko: mlčanlivá skupina žien s kvietkovanými šatkami na hlavách, za nimi mĺkvi tmavovlasí muži. Niekedy si kradmo utierajú slzy, jedna zo žien rada hladí zelený trávový koberec. Iba deti vyzerajú šťastne, ešte nevedia dobre po nemecky, napriek tomu sa vždy vrhnú do kŕdľa dedinských chalanov hrajúcich futbal. Rozumejú si aj bez zbytočných slov, váľajú sa v blate spolu s nemeckými deckami v značkových dresoch a kopačkách, tľapkajú sa navzájom po pleciach a občas padne aj nejaký faul. Nikdy, naozaj nikdy som nevidela šťastnejší výraz na tvári dieťaťa, ako ten, ktorý máva jeden zo sýrskych chalanov, keď behá po zelenom ihrisku za loptou.
Táto utečenecká rodina mala šťastie v nešťastí – po terore, boji o život a ponižujúcich procedúrach spojených s udelením azylu ich prichýlila dobroprajná dedinská komunita. Pomaly nadobúdajú stratenú dôstojnosť. Tisíce iných také šťastie nemajú – kapacity sa scvrkli, zásoby opustených bytov tiež. Ostali telocvične predelené stavebným plotom.
Stále lepšie ako vojna...
