Deväťroční chalani sú majstri sveta - na trávniku sú lepší ako Ronaldo, v diskusiách obratnejší ako Larry King. Stephen Hawking im nesiaha ani po kolená, Sherlock Holmes nanajvýš po členky. Harry Potter sa pri ich vynaliezavosti môže schovať a Robin Hood nech sa ani neunúva zo stromu. Prdiprášok je popri ich vynálezom šuviks a Saganove stunty sú oproti ich cyklistickým kúskom iba divadielkom pre barbíny. Že sú krásni, geniálni a obľúbení je jasné na prvý pohľad. Sebavedomie im nechýba.
Kým sú doma. V triede medzi dvadsiatkou podobných. V škole medzi dvomi stovkami pokrvných bratov. Na tréningoch medzi svorkou obdivovateľov a rovnako obdivovaných. Pred zrkadlom a vo vlastných očiach.
A potom ich pošlete do školy v prírode a z minimačov sa stanú miminkáči.
Nešli ďaleko, iba nejakú hodinku a pol vlakom. Bývali v mládežníckej ubytovni v horskom mestečku, kde dňom i nocou tikajú kukučkové hodiny a líšky (a zúfalé učiteľky) dávajú dobrú noc. Museli si viesť denník. Atramentové písmenká plávali v mori slzavých machúľ. Na každej strane trikrát podčiarknutá veta "Chcem ísť domov!!!!"
Po troch dňoch vystúpili z vlaku vychudnuté, málovravné, nevídane čisté stvorenia s kruhmi pod očami. Čo sa tam, prepánajána, dialo?
Išlo to z nich ako z chlpatej deky: sami, ale úplne že sami, si museli obliecť periny. "Vieš, aké to je ťažké, keď spíš na poschodovej posteli?" Náhodou viem, no. Jedlo im varili kuchárky, ale museli si ho nosiť k stolu a po jedle upratať jedáleň. "Normálne, že také mastné mokré vechte nám dali a museli sme utierať stoly. Niektoré deti mali okolo seba toľko omrviniek ako vo vtáčom kŕmidle." Fakt? Podávali sa špagety s bolonézskou omáčkou z prášku, oranžové rezne z mraziaceho boxu a vanilkový puding z plastového téglika. "Ani len bio nebol, chápeš?" Najhoršie boli toalety - teda len jeden chalanský záchod pre dvadsať detí. Ranostaji mali šťastie, vyspávači radšej nešli vôbec. Tri noci nespali, lebo debilné kukučky. Hoci doma a v triede poctivo triedia odpad, v ubytovni im akosi nedošlo, že štyri rozličné nádoby pod umývadlom majú aj inú ako dekoračnú funkciu. Necitlivá madam upratovačka vysypala kôš do stredu izby, vytasila zmetáky, handry a gumové rukavice a... decká zmeškali vlak domov, do náručia chápavých mamičiek.
Nezdá sa mi, že by náš Dávid a jeho kamoši boli nejako mimoriadne rozmaznaní - náš syn si postieľa posteľ skoro každý druhý deň, aj taniere odnesie do umývačky, občas povysáva, vyzúva sa a triedenie odpadu má v krvi. Ale zasa nerobí všetko toto každý deň a pod nátlakom sanitárneho a gastronomického personálu. Mali sme z toho zábavu celé týždne. Rodičia skrotených divochov, učitelia, tréneri a každý, komu sa chalaniská s touto do neba volajúcou nespravodlivosťou zverili. A sťažovali sa, až sa hory zelenali.
Mám svojho syna rada, aj jeho kamošov, no v duchu som sa príučke, ktorú dostali, potešila. Rozprávala som im hrdo o internátoch, horských chatách, karavanoch, stavbárskych unimobunkách, matracových táboroch v stodlách, stanoch a masových nájomných bytoch, v ktorých som bývala. Určite boli menej komfortné ako mládežnícka ubytovňa v nemeckom mestečku. Vďaka práci som navštívila aj množstvo noblesných hotelov v Alpách, to som však deťom nepripomínala.
Smiali sme sa na našch rozmaznaných deťoch, až kým sa ucho škodoradosti neodtrhlo, až kým neprišiel na rozmaznaného dospelého psa mráz...
Cestou na spontánny výlet do Hamburgu som v aute rezervovala super ubytovanie: 87 percentná zľava, kilometer nad slávnou Reeperbahn. No nebookni to! Nebookni to, prosím!
Kým sme, unavení, ale šťastní z vydareného výletu, prišli k ubytovni, bolo už tma. Iba v diaľke blikali červené svetlá hamburskej vykričanej štvrte. Pred budovou, ktorá by sa pokojne mohla nachádzať aj v Letanovciach, parkovali otlčené litovské, poľské a rumunské dodávky, stavbárske baganče všetkých veľkostí, obdarené dámy všetkých odtieňov mejkapovej palety. Možno tam bolo aj reklamované ihrisko, len ho pre špaky a plastové fľaše nebolo vidieť. Namiesto recepcie plechový kontajner.
"Zdrháme, ja tu nebudem spať, ideme niekam inam," rozhodnem. Muž na to, že kam by sme chodili, o desiatej večer, uprostred letnej sezóny, každý s dvoma pohármi vína v sebe. Zabúchal na kontajner a, div sa svete, vyšuchtal sa z neho recepčný, teda jeho nezákonný zástupca, zjazvený, negramotný černoch. Prihlasovacie papiere sme si museli vyhľadať v kartotéke sami, aj lepkavé kľúče od izby.
Od izby... no, od miesta, kde sme mali spať. Bola to kobka so šiestimi poschodovými posteľami, šesťdesiatimi pavúkmi a vylomeným zámkom. Periny boli síce povlečené ... niekedy na jar. Toaleta jedna, unisex, pre celé poschodie. Trónila na nej veľká Nigérijčanka a konverzovala s ukrajinskou kamoškou pofajčievajúcou na schodoch. Na zvesených dverách, pozdĺžne opretých o stenu, sa vetrali ponožky a tielka.
Čo vám poviem, tie päťhviezdičkové hotely v Alpách zanechali u mňa nezmazateľnú pamäťovú stopu. Nespala som. Celú noc som prebdela počítajúc križiaky križujúce popraskané linoleum. Deťom sme urobili hniedzo z vlastných uterákov na najčistejšej z postelí. Jednu poschodovú dvojposteľ pritiahol muž pred dvere, že akože bezpečnostná zámka. Nakoniec na nej po sediačky, oblečený, s peniazmi blízko na tele, na chvíľu zaspal. Ja som oka nazavrela. Strašne mi bolo treba na záchod, ale neodvážila som sa. Asi som rozmaznaná. Nevďačná.
Prepáčte, deti moje, už sa vám nebudeme vysmievať. Ale keď vyrastiete, pošlem vás do sveta, do matracových táborov a chatiek s kadibudkami. Aby ste mali o čom rozprávať. Vychádza mi to tak, že ideálny vek na dobrodružné cestovanie a ubytovanie je takých 15 až 35 rokov. Predtým a potom potrebujete svoj komfort. Ale zážitky, ktoré sme počas tohto obdobia nazbierali, bohato vystačia na celý zvyšok života.
