Základná škola Pavla Emanuela Dobšinského vonia v mojich spomienkach pradajkovou polievkou, "mäso-knedlík-kapustou" a parenými buchtami ľahučkými ako chumáčiky púpavy. Tie bývali vždy v stredu, na striedačku s ryžovým nákypom, pečenými buchtami a (bŕŕŕŕ) rezancami s lekvárom. Tie som neznášla. A keď si spomeniem na sladkastú mliekovú polievku s mrveničkou, na predlaktiach mi naskočia zimomriavky. Zato pri spomienkach na sviečkovú plnenú párkom so zemiakovou kašou a takou tou oranžovkastou omáčkou sa vo mne prebúdzajú pocity najlahodnejšej gurmánskej slasti.
Moje deti takéto spomienky mať nebudú. Absencia školskej jedálne ich okradla o celú škálu dobrodružstiev, emocionálnych zážitkov, fyzikálnych experimetov a synaptických spojení. (Dokážem v pokoji jesť polievku, keď sa musím pozerať na to, ako sa Jaro pokúša prehltnúť dukátovú buchtičku bez hryzenia? Dokážem. Dá sa prehltnúť prehltnúť dukátová buchta bez omáčky a bez hryzenia? Dá.)
Pamätáte sa na desiate v škôlke? V súlade s platnými normami sa v osemdesiatych rokoch podávali chlebíky či rožky s nátierkami. Bryndzová s pažítkou. Tvarohová s cesnakom. Syrová na bielom rožku - mňam. K tomu kakao alebo čaj, niekedy teplé mlieko s kožkou - fuj.
Viete, čo desiatuje v škôlke moja dcéra? Chlebík so syrom. Celozrnný, viaczrnný, slnečnicový, špaldový a k tomu eidam, čedar, volovec. A ešte kúsok jabĺčka, malú paradajku, polovicu hrušky. V našej nemeckej škôlke sa totiž nepodáva strava. Deti si nosia jedlo v kapsičkách, v plastových krabičkách. Ahmad zo Sýrie má každý deň chlebovú placku s cícerovou nátierkou. Keď sa učiteľka nepozerá, dá Elče odhryznúť. Modrooký Luka dáva kolovať kaiserku s nutellou. Portugalské dvojčatá si každý deň vybalia lahodný čokoládový croissant s dvojročnou trvanlivosťou, malá Meret žužle klobásku a Soraya si zas zabudla desiatu v aute. Škôlka má otvorené od siedmej do jednej, desiatuje sa o desiatej. Obeduje sa doma. Ideálne o pol jednej. Dovtedy mamky stihnú navariť, upratať, nakúpiť aj poklebetiť. Vždy to tak bolo, tu na viedieku v bývalom západnom Nemecku. A bolo by to tak aj ostalo, keby nie tieto novodobé pracujúce matky! Dožadujú sa zmien v pravidlách, ktoré sa nemenili od čias hospodárkeho zázraku.
Zatiaľ bezúspešne. Viete, čo mali na obed včera v Základnej škole Pavla Emanuela Dobšinského, ktorú navštevuje moja neter? Polievku hrachovú krémovú, hydinový karbonátok, zemiakovú kašu, vodu s citrónovou šťavou. Prečítala som si to na ich internetovej stránke. Vrátane alergénov a gramáže. Viete, čo budú obedovať moje deti? To, čo sa práve (21.58 hod.) pečie v rúre - francúzske zemiaky s karfiolom. Prídeme domov s úderom jednej a ten z nás, ktorý si prvý vyzuje topánky, odfrčí do kuchyne a zapne rúru. Kým sa jedlo zohreje, urobím šalát. Ak mi budú deti pomáhať, porozprávam im o tom, ako to funguje v škôlke s jedálňou, pospomínam na tety kuchárky zo všetkých škôl, na ktoré som kedy chodila a možno im opíšem aj jedlá, aké sa varia iba v školských a podnikových jedálňach - karfiolový mozoček, šošovicový prívarok či čevapčiči. Hoci - časy a normy sa menia - v slovenských školských jedálňach sa vraj podáva už aj losos, bulgurový šalát a boloňské špagety. Sen pracujúcej matky podávaný s čerstvou zeleninou a zníženým osahom soli.
Samozrejme, že môj pohľad na slovenské školské stravovanie je skreslený ružovou optikou spoza plota a zahmlený nostalgiou. Navyše je poznačený závisťou a trochu aj vyčerpaním z nekonečného nočného vyvárania a zvláčania nákupov. A samozrejme, aj v Nemecku majú školské a škôlkarke jedálne. Ale u nás nie, čert aby to vzal. Vraj chýba dopyt,
Relatívne aktuálny článok na Sme problematiku zhrnul v celku výstižne: "Aktivity v oblasti stravovania detí si vyžadujú širokú spoločenskú objednávku a konsenzus. Zdá sa však, že sa dostávame do stavu, keď podmienky pre spoločenskú debatu o tejto problematike sú lepšie než kedykoľvek predtým a aj na Slovensku máme školské jedálne, ktoré sa o zmenu usilovne snažia a vedia navariť zdravo aj za málo peňazí." To znamená, že ponuka stravovania v školských jedálňach musí byť generovaná dopytom - ak 90 percent rodičov nemá o školské stravovanie záujem, tak jedáleň nebude. Ak zvyšných 10 percent po jedálni túži, ich túžby a predstavy sa delia na všelijaké stravovacie trendy ako vegánske, vegetariánske, bezlepkové, bezbravčové a bezlaktózové. Nevďačné slovenské matere (0,019%) odchované (doslova) na fašírkach so zemiakovým prívarkom, erárnych hliníkových príboroch a stredajších ryžových nákypoch s čerešňovým kompótom, spoločenskú objednávku netvoria a niečo také ako konsezus môžu zapísať nanajvýš tak do Knihy želaní a sťažností zavesenej na špagátiku vedľa dupľového okienka. Teda nemôžu. Lebo dupľové okienko v školskej jedálni neexistuje. Lebo jedáleň neexistuje. Lebo ju nik neche. Had zhltol svoj vlastný chvost - jedáleň nebude, lebo nie je dopyt, a konsenzus už vôbec nie. Bodka. Pokrievka na prázdny hrniec.
Môj hrniec je plný, buble v ňom polievka na zajtra, ešte vhodiť brokolicu, vypnúť rúru, umyť dózičky na desiatu do škôlky... Pri varení sa dobre sníva - o usmievavej tete kuchárke a fazuľovej polievke.
