Predstavte si aplikáciu pre chytré telefóny, ktorá vám pomôže ostrihať stromy - odfotíš strom, vyplníš zopár údajov a dostaneš podrobnú schému s miestom rezu jednotlivých halúzok šitú namieru pre každý strom a ker. Googlila som a nenašla a verte mi, že by som ju práve strašne-prestrašne potrebovala. Teda vlastne skôr úžitková, okrasná a divá zeleň v mojej záhrade. Nemajú to, chúďatká rastlinky so mnou ľahké. Ale ani ja s nimi.
Opakuje sa to každú jar a každú jeseň. Starí rodičia na telefóne, televízne relácie o záhradníčení, internet, noviny a dobroprajní susedia začnú nenápadne pripomínať, že je čas na strihanie. Supermarkety ponukou záhradníckeho náčinia nakrátko prekonajú ponuku sladkostí. Aj keby človek nechcel, najmä taký ako ja, vychovaný uprostred jabloňového sadu, musí si aspoň jedny nožnice, jedny kliešte a pár zahradníckych rukavíc vložiť do nákupného košíka. A po návrate domov všetko pekne vyskúšať.
Najvďačnejším objektom na stromokadernícke pokusy také tie lieskové kríky s fialovými listami. Máme ich doma asi desať a strihanie majú totálne na saláme. Prežijú všetko - aj snaživé deti s tupými nožicami na papier, aj suseda, ktorý parkuje zásadne v kríkoch. Čím viac z nich ostriháte, tým viac haluzí vyženú. Po dvadsiatich štyroch hodinách je všetko ako bolo.
Kručinka je ešte väčšia zákeráčka. Z pomsty za novú frizúru vypustí všetky semená zo svojich čiernych fazuliek presne tam, kde chcete mať hladký trávnik. Vyrastú rýchlosťou svetla.
Zlatý dážď, jeden-jediný v pote tváre piplaný kríčisko sa mi za jesenné ostrihanie pomstil tým, že na jar vypudil iba tri úbohé kvietočky na koncoch tenučkých, bledučkých pahýľov.
Zato levanduľa sa nám za radikálny zostrih krovinorezom odvďačila ako sa patrí - vedľa desaťročných zdrevnatených stoniek vyhnala jemnučké mladučké byľky, ktoré v júli bohato zakvitli. Odvtedy, od lanského leta teda, som za miestneho odborníka, čo sa levandule týka.
Pred okrasnou zeleňou nemám veľký rešpekt, učím sa metódou pokus-omyl. Úspechy a neúspechy sú asi tak jedna k jednej. Pohoda.
Ale ovocné stromy, to je už iná reč. To sú pre mňa skutočné živé bytosti, členovia rodiny. Nemám to srdce okyptiť im končatiny, vychovávať ich čepeľou, vnášať im svetlo do duše pílou. Ja by som ich nechala iba tak rásť a divieť a tešiť sa zo života.
Ale musí sa to, prízvukuje mi devaťdesiattriročný starký. Lebo rodivosť, škodcovia, tieň a jalové haluze. Bojím sa. Aj napriek telefonickým konzultáciám, študovaniu pomologických príručiek a snoreniu po internete.
Možno tá aplikácia, tree-tailor-made by som ju nazvala, by mi pomohla odbúrať strach, oživiť driemajúce záhradnícke gény, zachrániť zopár stromov. A možno by som ju po pár strihacích sezónach až ani nepotrebovala. Lebo mám taký silný pocit, že ten prírodný gén je v každom z nás. Len ho treba prebudiť. Prezvoniť možno.
