V našej obci je desať evanjelických, dve katolícke škôlky a žiadna štátna, súkromná či nebodaj obecná. Ako dieťa vyrastajúce v socialistických predškolských a školských zariadeniach, som pred šietimi rokmi netušila, čo výchova v evanjelickej škôlke s mojím dieťaťom spraví. Ako sa bude výchova v náboženskom duchu znášať s našou predstavou? Bude sa môj syn teraz modliť pred každým jedlom? Budeme s ním musieť chodiť každú nedeľu do kostola? Potyká si s farárom a namiesto smetiarov a kozmonautov bude kresliť Ježiša na kríži?
V evanjelickej miniškôlke na našej ulici je aktuálne štrnásť detí od dvoch do siedmich rokov. Pokrstenými evanjelikmi boli iba tri z nich, jedno z toho naše. Zvyšok tvoria katolícke deti z portugalských rodín, rumunské ortodoxné, moslimské, ateistické, novoapoštolské deti a jedno malé hipisácke dievčatko, ktorého mama sama pre seba konvertovala z východonemeckého ateizmu na budhizmus :)
Pred jedlom sa deti naozaj modlia - krátku, univerzálnu ďakovnú modlitbu. Občaas naozaj chodia do kostola a občas ich navštívi pán farár. Ten je strašne cool, lebo nosí so sebou gitaru a vždy si spolu skvele zadžemujú. Farár ich berie na tréning prežitia do lesa, stavia pre bunkre z konárov a špendlikové kompasy. Na Vianoce tradične nacvičujú Betlehemské divadielko. Naposledy bol Ježiškom utečenecký chlapček zo Sýrie. V prvej lavici sedela jeho krásna veľká sestra s nebovomodrou šatkou na hlave a vyzerala ako skutočná Mária. Lenže Máriu hrala šesťročná Soraya s kamerunskými koreňmi.
Toho roku sa oslavuje päťstoročnica reformácie a samozrejme, že taká udalosť nesmie chýbať v učebných osnovách evanjelických škôl a škôlok. Namiesto o kšeftovaní s odpustkami a pribíjaní téz na dvere sa škôlkari boli pozrieť na život v naozajstnom kláštore, takom, a akom žil kedysi Martin Luther. Pospali si na drevených pričniach, upiekli posúch v kláštornej kuchyni, pri svetle sviečok si prezerali staré iluminované biblie.
Takáto konfesionálna výchova sa mi páči. Náboženské pozadie tradičných sviatkov tvorí pevný rámec pre každodenný život postavený na tradičných hodnotách. Viera je pevnou súčasťou ich života. Nech už veria v ktoréhokoľvek nebeského šéfa, stále je to ten istý. A keď niekto neverí, je to jeho vec. Žiadne obracanie na vieru sa nekoná. Deti sú vedené k spolupatričnosti a vzájomnej úcte, nameisto rozdielov hľadajú medzi sebou spoločné znaky.
Niekedy tým deťom závidím a mám pocit, že mi výchova bez viery niečo vzala. Takú tú istotu v poriadok sveta. Niežeby sme vyrastali celkom bezbožne, len sme o tom nemohli hovoriť. V našom kraji sa náboženstvo v istých časoch nenosilo. Starká síce nosievala kvety a vyšívala fialové dečky pre kostol, ale psst! Ujo sused Pišta bol kantorom, ale akože sme o tom ani nevedeli. Dnes si aj na Slovensku môže každý verejne veriť v čo len chce, no chýbajúce kamienky mozaiky detstva už nazad nevlepíme.
Každé z mojich detí strávilo v škôlke tri krásne roky, naozaj idylické. V záhrade mohli loziť na stromy a v lete sa špliechali vodou z hadice. Keď sa im nechcelo ísť na dvor dverami, mohli vyjsť oknom. Niekedy, okolo Veľkej noci napríklad, naozaj kreslili Ježiša na kríži a niekedy haky-baky na strenu. S vychovávateľkami a farárom si tykajú. A ja tiež. Po šiestich rokoch predsedníctva rodičovskej rady je to akési samozrejmé. I keď táto (pochybná) prestíž mi chýbať nebude - všetky tie rozhovory s ustaranými matkami, či evanjelická škôlka nepodkope ich modernú výchovu (určite nie), rada oželiem všetky tie večery strávené písaním článkov o škôlkarskych aktivitách do miestnych novín, nebudú mi chýbať ani prsty spálené od horúceho lepidla pri vytváraní kadejakých lampiónikov a venčekov na lokálne eventy a už vôbec nie nedele strávené predajom koláčov na bobročinných bazároch.
Bude mi však chýbať pokojný, sviatkami a rituálmi orámovaný priebeh roka, všetky tie rozhovory v šatni, v záhrade, pred kostolom a doma. Bude mi chýbať príslušnosť k takej pestrej a tolerantnej komunite. Dcére, ktorá len v piatok posledný raz zavrela dvere škôlky, chýba už teraz. Pre istotu si tam zabudla papučky, aby sa po ne v prípade potreby mohla vrátiť.
O tri týždne začína škola. Ako inak, prvý deň odštartuje ekumenická bohoslužba. Malá prváčka sa na hodine náboženstva stretne so svojím obľúbeným farárom. A veľký piatak na gymnáziu tiež. Dilemu, či prihlásiť deti na základnej škole a na gymnáziu na náboženstvo, sme neriešili. Odpoveď bola jasná.
