A viete, čo sa stalo minulý týždeň? V raňajkovej skrinke nad chladničkou, v tej, ktorá je tak vysoko, že do nej dočiahnem len špičkami prstov, ale do jej temných zákutí nedovidím, tak v tejto raňajkovej skrinke nad chladničkou som ho našla. Corpus delicti. Ešte zabalený v bielom papierovom sáčku z pekárne, na ňom cenovka, že tri euro šesťdesiatpäť (!), a na ňom nápis BIO viaczrnný fitness chlieb, 750 gramov.
Bol to taký pekný kváder, krásne zlatohnedý, na povrchu ozdobený ovsenými vločkami, ľanovými a slnečnicovými semienkami. A bol tvrdý ako skala. Taký tvrdý, že som nevedela ani rozlomiť, ani rozkrojiť, ani nič. Len tie ovsené vločky z neho zľahka opadávali na parkety.
Na sáčku som našla dátum spotreby - do 23.12.2011. Aha. Tak presne viem, kedy som ho kúpila. Chcela som z neho narobiť proviant do auta na cestu k našim na Vianoce. V aute sme jedli tuším iba jablká a pomaranče a iné zásoby, ktoré by našu dvojtýždňovú neprítomnosť nemuseli prežiť. Niekde pri Nitre, tuším, som si pomyslela, že ten fajný bio chlebík zjedol môj muž (lebo on to niekedy robí).
Ale nezjedol. Chlebík bol tu, a ja som nevedela, čo s ním. Bol taký tvrdý, že hrianky, fašírky, či bundáš kenír neprichádzali do úvahy. Ani sýkorkám na balkóne sa nedal namrviť. (A kysnuté pečivo sa im aj tak nesmie dávať). Kačice z jazierka sa na zimu odsťahovali asi do iného jazierka, ktoré nezamŕza, a tu v Čiernom lese sa to tiež bohužiaľ nehemží hladujúcimi diviakmi.
Tak čo s tým suchým chlebom?
Moja pacifistická duša dojížďáka mi nedovolí len tak ho hodiť do koša na bio odpadky.
A vtedy som si spomenula na jednu takú talk show, kde majster všetkých talkmasterov Günther Jauch interviewoval nejakého pekára, ktorý svoje prekárenské pece vykuruje suchým chlebom. A že tento povedal, že suchý chlieb má takú istú vykurovaciu hodnotu ako drevo.
Tak mám ho teda hodiť do pece? Spomenula som si na prenikavý zápach a hustý dym z hriankovača, keď sme tú istú hrianku omylom upiekli trikrát, aj na sivé kúdoly v grilovacej pahrebe, keď do nej spadla cesnaková bageta. No neviem.
Ľudia v Afrike nemajú čo jesť, a ja chcem šmariť celý bochník chleba do pece? Keby Dávid nebol v škôlke, isto by mi zasa poradil, aby som ho dala do takej veľkej hnedej obálky, čo mám v pracovni, a poslala ho tým černoškom poštou.
A čo robia so zvyškami chleba a pečiva obchody a supermarkety, ktoré majú pol hodiny pred zatvorením stále plné regály, a z každého druhu ešte aspoň tri kusy?
Kam ide chlieb po záverečnej?
A čo robia so zvyškami ohryzeného chleba a pečiva reštaurácie, jedálne a lietadlá? Strúhanku? Má každé väzenie zopár chleborecyklujúcich prasiat? A smie sa to vôbec? Kŕmiť úžitkové zvieratá pečivom so zvyškami genetického materiálu zločincov?
Vyhadzovanie jedla považujem za veľký hriech. Niekedy prispievam dobročinným organizáciám, ktoré bojujú proti hladu v rozvojových krajinách. Ale niekedy, naozaj len niekedy, neviem kudy kam so zvyškami.
Povedala som si, že to skúsim. Že tomu chlebíku urobím peknú kremáciu. Zabalila som ho do mienkotvorného denníka a čakala, kým sa v krbe utvorí pekná pahreba.
A potom prišiel môj muž. A že či chcem vyúdiť celú obývačku aj s bielymi závesmi. A že taký drahý a dobrý chlieb vyhadzovať nebudeme. A že on ten chlieb teda zje.
Nezjedol. Skoro si zlomil zub. Ale rozsekol ho sekáčikom na mäso na tri kusy. Jeden z nich som namočila, pomlela a boli z toho vegetariánske plnené baklažány. (kopa cesnaku, petrušková vňať, muškát, všetky zvyšky syrov z chladničky). Dobré boli.
V raňajkovej skrinke čakajú ešte dve suché tehly bio fitness chleba na svoju chvíľu. Musím prehrabať medveďove recepty. Nejako ich už zužitkujem.
Moje dojížďácke svedomie ma potľapkalo po pleci. Ale ide o princíp. O chlieb náš každodenný. Nemal by končiť v pahrebe.
