Meno si nezmením. Mám ho rada a nehanbím sa zaňho. Ani za svoj pôvod. Ale horlivému švábskemu úradníčkovi to radšej neprezradím. Čo keby sa moja žiadosť o nemecké občianstvo zvrtla zasa negatívnym smerom. Stálo ma to veľa úsilia (aj peňazí), tak si to nepokazím, aj keď to vo mne vrie.
Hŕba dokumetov, overení, potvrdení a prekladov potrebných k priloženiu k žiadosti sa ledva napchá do obálky: rodné listy, sobášne, vysvedčenia, poistenia, potvrdenia od zamestnávateľa, kópie výplatných výkazov - a to všetko pre mňa aj pre manžela.
Okrem toho, integračný test - kým čakám na voľný termín, vyprší šesťmesačná platnosť rodného listu, takže zasa dookola. Integračný test je dôležitý, zodpovedáte otázky, že na akom úrade sa prihlasujú domáce zvieratá a že aký je rozdiel medzi Bundestagom a Bundesratom. Spýtajte sa na to priemerného Nemca - nemá ani šajnu. Ja mám, dostávam plný počet bodov. Letím za úradníčkom. Že dobre, ale teraz si všimol, že nemám potvrdenie o znalostiach nemčiny. Ja na to, že veď som predsa študovala v Nemecku. A on že síce hej, ale neštudovala som konkrétne nemčinu.
Nech to čert vezme, nebudem sa s ním hádať, aj keď jazykové predpoklady na to mám. Kým čakám na termín, vyprší aktuálnosť priebehu poisteneckých vzťahov. Zo 165 bodov jazykového testu stratím jeden, bežím na úrad.
"Posúdime," povie úradníček a vtisne mi do ruky zoznam dokumentov, ktoré ešte musím predložiť. "Všetko sa uberá pozitívnym smerom," žmurkne na mňa. "A keď už budete mať ten pas, zmeňte si meno na Susanna, lebo, viete, Zuzana je také nenemecké." Vyslovuje to ako Cucana a mne to trhá uši. Aj srdce.
Meno si nezmením. Zmeniť by sa malo niečo iné. Len to chvíľu potrvá.
