Ak v tomto prípade je “niekto” v rozpore so slušnosťou, profesionálnou etikou, zároveň drzým pisateľom a osočovateľom premiéra Hegera, tak je to sám autor komentára. Práve ten z novinárov, ktorý si o sebe (podľa textov článkov) zrejme myslí, že zjedol múdrosť sveta. Bol tiež chorobným kritikom prvej vlády Igora Matoviča a je tiež terajšej Eduarda Hegera.
Práve On už od samého vzniku povolebnej protikorupčnej vlády často kritizuje účelovo, bez primeraných konkrétností, niektorého z jej členov. Najradšej však prvého či už druhého šéfa vládneho kabinetu. Vždy sa uprie na toho člena vlády, ktorého si vybral na mušku svojho cieľa a zámeru. Naposledy to bol vždy slušný, nekonfrontačný a dôsledne kontrolujúci vlastné vyjadrenia premiér Heger.
Ide však o celkom nedôvodnú kritiku, keď vláda a jej šéf dnes nevyhnutne potrebuje jednoznačnú podporu a súdržnosť našich občanov. Veď práve teraz, v čase najotrasnejšej a najnebezpečnejšej povojnovej krízy ohrozenia 77 - ročného mieru v Európe, preukázal práve Eduard Heger potrebnú rozvahu, rozhodnosť a neúnavnú pracovitosť či už doma alebo v zahraničí.
Jasne ukázal tie vlastnosti politika, v ktorých vraj mal údajnú absenciu. Za čo ho neprajní politici, publicisti a novinári často cielene kritizovali. Vraj je iba bábkou Matoviča. Takto sprisahanecky ho huckali do konfliktu so šéfom Oľano. Aby potom padla aj druhá protikorupčná vláda. Roztrieštila sa takisto ako strana Za ľudí na dve skupiny. Tým by najsilnejšia vládna strana následne stratila rozhodujúci vplyv v štáte na jej primárny protikorupčný program a proces. Keďže ten má ešte neukončené viaceré kauzy a zatýkania v radoch najvyššej korupčnej mafie.
Len škoda, že autor článku má celkom iný meter (už od volieb) na Petra Pellegriniho a jeho skorumpovaný komparz zradcov Smeru. Veď práve tí dlhé roky v područí Róberta Fica družne a iniciatívne podporovali rastúcu korupciu v štáte. Už i súdmi preukázané obrovské rozkrádanie štátnych zdrojov. Predpokladám, že to nerobili len tak zdarma bez tučných provízií a podielov.
Títo “kritici” vlády a Hegera, zneužívajúci slobodu slova pre svoje osobné egoistické záujmy, však ešte včera totálne ignorovali bezpečnosť, slobodu a demokratický vývoj našej krajiny. Dnes už tvrdia presne opak bez začervenia sa a ospravedlnenia občanom. Keď sa násilnosti, zloba a vraždenie už netýkajú len Ukrajiny, ale aj nás. Keď občania nášho suseda ani nie pred mesiacom vôbec nedovideli dnešné nepredstaviteľné a neohraničené hrôzy, neľudský teror vojny zo strany ruských okupantov.
Ale to isté sa môže zopakovať aj u nás. Keď sa čoraz intenzívnejšie naďalej šíria neslýchané lži a dezinformácie o vývoji v blízkom či ďalekom svete. A doma sa už realizujú deštrukčné činy (v médiách, parlamente aj teréne) voči demokracii a destabilizácii Slovenska v prospech možnej ruskej agresie. Veď práve tí najnebezpečnejší dezinformátori a deštrukční klamári sedia aj v laviciach Národnej rady. Keď zatknutie štyroch slovenských občanov v žolde okupantov Ukrajiny a následné vyhostenie troch ruských špiónov z ruskej ambasády v Bratislave nepotrebuje komentár.
Títo vraj „naši národovci“, reálni šíritelia nenávisti a násilia, sa prakticky grupujú nielen z fašistov, ale už temer z celej opozície. Zo strán Smeru i jeho niekdajších korupčných špičiek Hlasu alasuhla čiastočne aj z vládnej Sme rodina. Postačí si len pripomenúť, čo sa dialo nedávno v parlamente, pred ním a potom v uliciach mesta. Kto tam hystericky a násilne vystrájal, ako aj hlasoval, vrátane časti poslancov nepodarenej Sme rodina proti spojeneckej obrannej zmluve s USA.
Opozičníci sa spojili bez rozdielu straníckych tričiek, aby jej prijatiu zabránili. Aj formou uplatnenie občianskej revolty a nevídaného násilia voči vládnym politikom – vraj „zradcom“, hlasujúcim za zmluvu. Naisto si to pán Pellegrini, pani Saková a ďalší prezliekači kabátov a dezinformátori pravdy z Hlasu už nechcú pamätať. Pričon na to hneď zabudli aj niektorí novinári.
Ťažko si dnes bez veľkých obáv predstaviť, ako by sa v terajšej kríze “rozhodne, jednoznačne a prozápadne” správal vo funkcii premiéra Peter Pellegrini. Aké by boli jeho priority a tancujúce valčíky. Vždy by sa vykrúcal na všetky strany podľa toho, akým (S)smerom by práve viala zástava pred parlamentom.
Kritický novinár článku „Premiér v postoji úcty“ by mohol čitateľom vysvetliť aspoň nejaké podstatné rozdiely (okrem formálne menej agresívnych slov) medzi politickými postojmi a mediálnymi prejavmi Pellegriniho, Rašiho, Tomáša, Sakovej z Hlasu a Fica, Blanára, Podmanického a Blahu zo Smeru.
Podľa mňa určitý rozdiel medzi nimi predsa je. Ale iba v tom, že niektorí z nich vedia presvedčivejšie. menej okato aj vulgárne klamať a zavádzať verejnosť. Pán redaktor by tiež mohol zverejniť aspoň jeden či dva príklady týchto deštrukčných mágov, čo za dva roky v opozícii, kde sa už ťažko kradne, zabezpečili podstatné a užitočné pre rozvoj Slovenska Okrem šírenia chaosu, nedôvery, nenávisti, zloby a chorého populizmu.
Terčom mnohých lží a útokov bol a je predovšetkým úradujúci predseda vlády. Aby tá predčasne padla, alebo sa čo najviac oslabila, a po budúcich voľbách prišla o moc. Aby radikálne opozičné hlasy a mandáty ukradol fašistom Smer a tie koaličné hlasy zasa v čo v najvyššej miere získal korupciou už z diaľavy zapáchajúci Hlas. Tak, ako to naplánovali ohrození oligarchovia.
Veď v stávke sú v hre tie najvyššie rozhodujúce karty. Buď pokračovanie korupcie a rozkrádanie republiky, alebo priama trasa pre mnohých vplyvných korupčníkov do Leopoldova. Možno to vyznieva ako príliš jednoduchý pohľad pre ďalší vývoj u nás. Ale zrejme ani nejaká alternatíva kompromisu by už nepriniesla podstatnú zmenu v najzákladnejšej otázke formy demokracie – buď vyliečiteľnej alebo nevyliečenej slovenskej korupčnej rakoviny. Ide o kľúčovú tému dneška, ktorá sa v médiách postupne a prekvapivo vytráca.
