Tento argumentačne výstižný, objektívne vecný a analyticky správny článok spolupracovníka SME ma oslovil svojím pre súčasnosť osobitne morálnym obsahom. V publicistike u nás už vzácnosť. Ale zároveň ma autor ani v ničom novom nemohol prekvapiť. Zrejme preto, že som prežil dosť násilia a málo humanity cez vojnový Slovenský štát, dvojročné povojnové obdobie vlády obnovy promoskovského (vraj sociálneho demokrata) Fierlingera a vo februári 1948 násilný prevrat komunistov či následnú éru „krvavej diktatúry proletariátu“ za čias kremeľského sluhu Klementa Gottwalda.
Bol tretím naším prezidentom po smrti Eduarda Beneša hneď v máji 1948. Tvrdilo sa o ňom, že sa upil už za života temer k smrti zo zúfalstva vrážd blízkych mu uchvatiteľov moci, ktorým neudelil milosť. V skutočnosti už oslabenú ľudskú trosku oslobodila od alkoholu len náhla smrť hneď po návšteve pohrebu diktátora Stalina v marci 1 953. Po návrate z Moskvy však „postihli“ záhadné úmrtia aj niektorých ďalších vodcov starej gardy v kremeľských guberniách. Gottwald ešte kým bol iba radový poslanec v parlamente v tridsiatych rokoch sa vyhrážal, že do Moskvy sa on chodí učiť ako buržoázii doma vykrútiť krk.
Túto vyhrážku aj do písmena vo svojom živote plnil. O tom som sa presvedčil v Jáchymove ako očitý svedok, kde som od konca roku 1952 dva roky fáral v bani Svatopluk (český názov bez “ä“) spolu s politickými väzňami rôznych profesií, trestov (nad desať rokov vyššie) aj na nich páchaného násilia.
Práve smrťou Stalina sa potom nadlho ukončili desaťročia vraždenia v cárstve novodobého Ruska. Najkrutejší prípad jeho teroru sa stal počiatkom tridsiatych rokov minulého storočia. Keď Stalinov režim postrieľal či hladom nechal vyvraždiť vyše dva milióny búriacich sa Ukrajincov.
Pre nás, Európu i svet by mali byť poučnou skúsenosťou vojenská agresia v roku 1968 a potom následná 20-ročná okupácia našej krajiny so všetkými dôsledkami. Najmä však teraz po Stalinovi opakujúce sa Putinove vraždenie až genocída Ukrajincov. V týchto dvoch len v navonok odlišných súvislostiach by bolo vhodné hlbšie sa zamyslieť nad tým, prečo sa ani Brežnevovi, ani Putinovi nevydarili dlho a starostlivo pripravované plány okupácie Československa a dnes hrdinsky, už vyše tri týždne agresorovi vzdorujúcej Ukrajiny. V oboch týchto prípadoch vojnového zločinu a ohrozenia mieru nielen v Európe sú však nielen mnohé rozdielnosti, ale aj súbežné spojitosti. Napriek tomu, že ich od seba delí vyše celé polstoročie.
Týmto konkrétnym udalostiam a ich dôsledkom na náš ďalší život sa budem venovať v tomto blogu o niečo neskôr, a to z pozície pamätníka prvej ruskej agresie. Keď som v rokoch 1968 – 69 pracoval v denníku Smena (matky zrodeného SME) v aktívnom postavení hodnotiteľa kritického diania u nás – v postoch vnútropolitického a následne zahraničnopolitického komentátora.
Začnem až zo samého konca môjho hodnotenia súčasných udalostí u nás a na Ukrajine Výstižný príklad na to mám v rozsiahlom článku „Závidíme aj vykurované stany“. Práve z neho odcitujem dva dlhé úryvky:
„Spôsob, akým členské štáty a najmä ich občania reagovali na vojnu na susednej Ukrajine, bol a stále je hodný obdivu.
Zároveň však bolo od začiatku jasné, že je len otázkou času, kedy sa objavia prvé príznaky únavy medzi dobrovoľníkmi pomáhajúcimi ľuďom priamo na ukrajinsko-slovenskej hranici.
Tá chvíľa prišla a už nielen na sociálnych sieťach, ale aj v médiách zaznieva čoraz viac kritických hlasov, ktoré upozorňujú na podľa nich nedostatočný výkon štátu pri riešení praktických problémov spojených s príchodom čoraz väčšieho počtu vojnových utečencov.“
„Sami máme málo. Príznaky únavy sa však objavujú aj vo vnútrozemí. V pondelok usporiadala tlačovú konferenciu Jednota dôchodcov Slovenska a pozvala na ňu nielen profesionálnych odborárov z OZ KOVO, ale napríklad aj zástupcov nášho rodinného klenotu – kúpeľníctva.
Témou bolo zdražovanie a požiadavka mimoriadnej valorizácie dôchodkov, zvýšenia financovania zdravotníctva, vyšších platov pre zdravotné sestry, skrátka, masívnejšia sociálna pomoc.
Pozoruhodné však bolo vystúpenie riaditeľa prírodných jódových kúpeľov Číž. Je až neuveriteľné, že v čase hysterického vykupovania jodidu draselného z lekární to bol práve on, kto pokladal za potrebné povedať, že suma 50 eur, ktorou štát prispieva dôchodcom na kúpeľnú liečbu, je smiešna v porovnaní so sumami, „ktoré posielame niekde do zahraničia na podporu nie nášho obyvateľstva. A toto je memento nás kúpeľníkov, že by sme sa mali zamyslieť nad tým, že či vieme ako štát pomáhať cudzincom, keď nepomáhame ani vlastným občanom, ktorí tú pomoc nevyhnutne potrebujú.“
V spoločnom stanovisku z tlačovej konferencie potom zúčastnené organizácie podľa TASR uviedli, že ľudia potrebujú svoje istoty. „Apelujeme preto spoločne na vládu, aby prehodnotila svoje priority a dala na prvé miesto záujem svojich obyvateľov.“
„Chceme vyjadriť solidaritu s Ukrajinou. Ale „sami máme málo,“ naznačujú naši balneopodnikatelia a odborári s dôchodcami prikyvujú.“
Je to účinný politický a mediálny spôsob na zoslabenie solidarity našich občanov voči obetiam terajšej ruskej genocídy. Títo bezohľadní ziskuchtivci a Mečiarovi privatizéri štátnych kúpeľov, kúpených za bagateľ hodnoty, sa vôbec nehanbia, keď chcú takto podlo vraziť KLIN medzi našich súcitných ľudí a pred vojnou utekajúce matky, ich deti a starcov zachraňujúci si iba holý život. Pričom podľa štatistiky (9.3.2022) z vyše 200 000 tisíc utečencov sa rozhodlo zostať zatiaľ na Slovensku len 264 obetí vojny.
Mám dosť poznatkov, že terajšia, už od vzniku kritizovaná vláda je omnoho sociálnejšia ako tie bývalé „firmy moci“ na vykrádanie štátu Fica a Pellegriniho. Tie práve v čase dlhej prosperity svetovej ekonomiky neúrekom beztrestne rozkrádali štátne zdroje. Takže štátny rozpočet stále prehlbovali do červených čísiel. Na rozdiel od Česka, ktoré dosiahlo ozdravenie svojho zadlženia v zahraničných bankách. Čo také Ficova dominantná moc i s jej služobníkom Pellegrinim urobila dobré (okrem klamania a sľubov) za vyše desaťročie pre dôchodcov?
Aj celkom politicky dezorientovaný dôchodca by si mal uvedomiť, že nová vládna moc pôsobí dnes v najväčších a najťažších dvoch svetových krízach, spôsobených pandémiou covidu a teraz ruským barbarstvom na Ukrajine. Preto nespokojným a kritickým spoluobčanom (najmä tým z oligarchických kruhov) odporúčam, aby aspoň do niektorej zo svojich honosných víl v rámci ľudského súcitu ubytovali zdarma zo dve či tri rodiny utečencov. Alebo v záujme menej rozbrojov a väčšieho pokoja v štáte odcestovali aspoň na týždeň na Ukrajinu a až potom podnecovali cez médiá kritiku Hegerovej vlády, že nezvláda utečeneckú krízu.
Okupantská agresia Rusov u nás v roku 1968 a teraz ich vražiaca genocída na Ukrajine, obe dôsledne a dlho plánované Kremľom, načisto zlyhali ako bleskovo ohraničené „vojenské operácie osloboditeľov“. Tieto dva najväčšie strategické omyly ruského výbojného impéria však trvali a budú teraz trvať dlhé týždne. Nie však dva či tri dni, teda tak, ako si okupáciu oboch krajín (najmä Ukrajiny) naplánovala Moskva.
Lebo o konečnom výsledku oboch rozdielnych agresií nerozhodovalo(uje) len vojenské nasadenie potenciálu agresora. Ale aj sila, odvaha a najmä morálnosť médií, dnes už aj iných zdrojov komunikácie. Doma, v Rusku a vo svete. U nás v auguste 1968 skrížil plán a stratégiou ruských plánovačov na výboj Červenej armády (zafarbenej krvou obetí) a cára vtedajšieho Kremľa len zopár pracovníkov Československého rozhlasu v Prahe. Čo sa však vtedy dialo v uliciach meste a zároveň udialo v rozhlase? Prečo potom toto rozhodujúce médium neuposlúchlo príkaz ústredného riaditeľa, do sprisahania zapojeného Hoffmana? Prečo do rána sa neodmlčalo, ale po celú noc a deň vysielalo do všetkých kútov štátu najzávažnejšiu historická správu, že nás v noci napadli zo všetkých strán našej hranice spojeneckí Rusi a ich vazali.
Čo vzápätí odsúdilo vedenie KSČ spolu s vládou aj následné vo vyhlásení voči okupácii aj prezident republiky Ludvik Svoboda, armádny generál, vyznamenaný počas vojny práve Rusmi najvyšším vojenských ocenením „Hrdina Sovietskeho zväzu“.
Práve o tejto jedinečnej a neopakovateľnej situácii okupačnej noci som zverejnil ešte v septembri 1968 článok, na základe výpovedí jej priamych aktérov. Konkrétnosti o tejto okupačnej dráme však uvediem až v nasledovnom dokončení textu tohto blogu.
Na základe osobných skúseností si dovolím tvrdiť, že najmä dnes už menej rozhodujú o úspechu či neúspechu svojej politiky samotní politici, než ich partneri novinári podľa ich osobnej (ne)odbornosti a (ne)morálnosti. Ide v podstate o popretie výsledku demokratických volieb, o ktorom neoprávnenom vplyve médií na chod štátu môžem kedykoľvek zverejniť viaceré príklady. Možno bude stačiť jeden – veľké investície oligarchov do nákupu médií (najmä celoplošných televízií) bez temer nulovej návratnosti.
Na záver prvej časti blogu uvediem navonok celkom bezproblémový príklad kritizovanej neúčasti nášho premiéra v Kyjeve s trojicou predsedov vlád Slovinska, Čiech a Poľska. O tom, že šlo o významnú medzinárodnú morálnu podporu Ukrajiny, to vôbec neznižujem. Podľa môjho všeobecného hodnotenia bol to odvážny značný risk a veľký politický zisk aj v medzinárodnom rozmere štyroch aktérov tejto nebezpečnej cesty. S premiérmi cestoval aj šéf vládnej strany v Poľsku.
Ale neviem, že by aspoň jeden z nich bol v takom kritickom postavení ako náš premiér - otec štyroch neplnoletých detí. Azda mal predsa riskovať možnú stratu života v záujme prestíže Slovenska a jeho osobnej? Nemal sa zachovať ako „zbabelec“ a mal ignorovať životný záujem vlastnej rodiny? Ponechať svojmu osudu prípadné štyri siroty a vdovu? Spoľahnúť sa na posmrtné uznanie aj od súčasných tiež „kritikov“, na bohabojný štát, ktorý na svojho hrdinu nikdy nezabudne a aspoň materiálne sa vie dobre postarať o osirelú jeho rodinu?
(Dokončenie článku v najbližšom blogu.)
