Uvediem o tom autentické a obsahom výstižné príklady nielen z nedávnych našich krivolakých dejín. Ale najmä o tom, čo následne vyvolal vo svete Január 68´ a predovšetkým následná okupácia Rusov vtedajšieho spojenca - Československa.
Po dlhé vyše tri desaťročia ma však prekvapilo, že pre politológov a najmä historikov nešlo a nejde o nielen zaujímavú, ale najmä skutočne významnú tému. Vari nebola a nie je vhodná pre dôsledný a objektívny výskum? To však nech posúdia zdravo a objektívne mysliaci čitatelia na základe obsahu blogu.
Pôjde o osobne prežité autentické poznatky z tej doby, keď som sprvu bol vnútropoliticky a potom zahraničnopolitický komentátor (vtedy významného a populárneho denníka Smena) a o týchto udalostiach som veľa písal. Práve v súvislosti s podstatnou udalosťou vtedajšieho diania vo svete odcitoval asi o rok po ruskej okupácii z môjho zverejneného článku krátky úryvok najprestížnejší a najčítanejší denník sveta New York Times. O čom ešte bude reč.
Práve okupácia Československa „spojencami“ z tzv. obrannej Varšavskej zmluvy (takisto ako dnes napadnutie Ukrajiny Rusmi) bol nehorázny akt najhrubšieho násilia a porušenia zmlúv a atribútov medzinárodného práva. Vyvolal okrem iného aj rozvrat v komunistickom hnutí. V Taliansku aj Francúzsku stratili dve dominantné komunistické strany svoje široké členstvo a sympatie verejnosti. Z tohto šoku sa už francúzski a talianski komunisti nikdy nespamätali.
Ako priamy dôsledok na útok Moskvy sa obnovili medzi Západom a Východom namiesto črtajúceho sa uvoľňovania za krátky čias Chruščova znova veľké napätia. Zrejme práve ruskou agresiou u nás účelovo zdôvodňoval americký prezident Reagan eskaláciu takzvanej „studenej vojny“. Vyhlásil Rusko za „ríšu veľkého zla“, s ktorou on bude rokovať výlučne z pozície sily. A pretekmi v zbrojení za osem rokov jeho vlády Rusov uťahal a hospodársky podstatne znížil ich hospodársky a vojenský potenciál.
Niektorí historici ospravedlňujú vpád okupantov v auguste 1968 napríklad tým, že Američania boli v podstate spoluvinníkmi ich násilia. Veď z Moskvy dostali pred útokom echo a nezabránili zločinu. Naozaj, smiešny argument... Vari nás ako útočníkovho spojenca mohli ochrániť? Porušiť tak všetky povojnové mierové zmluvy a tak vohnať svet do najstrašnejšej vojny? Či násilníka od rozhodného zámeru nejako odhovoriť? Ale ako - slovami či vyhrážkami? Azda kvôli nám mali vyvolať jadrovú skazu?
Veď konvenčnými prostriedkami by to bol vopred prehratý boj. V auguste 1968 západná Európa nedisponovala voči Rusom v klasických zbraniach dostatočnú vojenskú silu. Západ a mier vo svete vtedy chránil výlučne strach z existencie jadrových zbraní.
Len tie zabránili, aby si Rusi netrúfli prekročiť už desaťročia deliacu demarkačnú čiaru vtedajších dvoch svetov a zaútočiť až po kanál La Manche. Preto aj rozprávka o spoluvine USA je len účelové zahmlievanie tohto historického zločinu povojnových európskych dejín.
V totálnej defenzíve a zahraničnopolitickej karanténe sa po okupácii ocitol Leonid Brežnev, následne vyhlásil „svoju“ novú mocenskú doktrínu „obmedzenej štátnej suverenity“. Platila pre každý štát podriadený Moskve. On ako vodca nad vodcami sa tak postavil nad OSN a desaťročia nespochybniteľné normy medzinárodného práva. Okato nadiktoval svetu absurdné právo – rozhodovať za iných, čo môžu a čo nesmú robiť!
Vo východnom bloku táto mocenská doktrína Kremľa v praxi už v podstate dávno a potichu platila. Len v zárodku ju porušil ešte za vlády Stalina suverénny vodca bývalej Juhoslávie Josip Broz Tito. Ale to, čo si dovolil útokom na Československo Leonid Brežnev, to si nedovolil proti spurnej Juhoslávii ani najobávanejší diktátor minulosti Josif Vissarionovič Stalin.
Útok na formálne samostatnú stredoeurópsku krajinu Československo však vtedy zmenil svet. Zrejme sa pričinil aj o to, že o dve desaťročia prišiel koniec veľkého impéria. Gorbačovova záchranná brzda (perestrojka) tomu už nemohla zabrániť a urýchlila jeho zánik.
Natíska sa teda nezodpovedaná otázka: Zanikol by vôbec vojensky mocný Sovietsky zväz nebyť Pražskej jari, okupácie Československa a následnej politiky Michaila Gorbačova? Toho rozhodujúceho politika, ktorý obdivoval Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou. Vývoj po roku 1989 v Číne, Severnej Kórei, vo Vietname a na Kube to len potvrdil. Preto je reálna otázka, či by po roku 1989 vo vazalských štátoch Moskvy vznikol prelomový demokratický vývoj, ak by nebol reformný Január 68´ a ak by následne Rusi vojensky nevtrhli do Československa?
Práve útok na formálne samostatnú stredoeurópsku krajinu zmenil nielen náš malý svet. Ale bol začiatkom konca veľkého Sovietskeho zväzu, keď Gorbačovova záchranná brzda (perestrojka - reformy) prišla príliš neskoro. Už nemohla veľríšu zachrániť pred karom, ale ho ešte urýchlila.
Michail Gorbačov, podľa mňa jeden z najvýznamnejších reformátorov v histórii ľudstva, ktorý po roku l989 zmenil mapu Európy a výsledky Druhej svetovej vojny, bol však len nasledovníkom Alexandra Dubčeka, čo aj verejne priznal.
Ako veľký štátnik stiahol z východného Nemecka aj Československa trvalo zahniezdené ruské okupačné vojská. Tiež umožnil po temer polstoročí znova spojiť veľmocami rozdelený najvýznamnejší európsky štát Nemecko a daroval slobodu všetkým guberniám bývalého mocného zlepenca – Sovietskeho zväzu. Muž nenávidený v Rusku a obdivovaný v demokratickom svete.
Tento výnimočný komunista, vnútorne však moderne mysliaci demokrat, v roku 1997 prezradil československým médiám, že bol priamy vzťah medzi Pražskou jarou a kremeľskými reformami po roku 1985 (odcitujem jadro z jeho vyjadrenia):
„Nesporne, veď Alexander Dubček, Pražská jar 1968, to bola úprimná snaha o modernizáciu vašej krajiny, hľadanie odpovedí na výzvy doby. Mňa a mojich ľudí v Sovietskom zväze to veľmi ovplyvnilo a bolo nám poučením ... Keby bol vtedy schopný Kremeľ tieto správne impulzy zachytiť, bol by dnes svet iný ... S Alexandrom Dubčekom ma spájalo priateľstvo. Stratili sme síce veľa času, ale myšlienky Pražskej jari sa nevytratili, my sme na ne nadviazali.“ (Denník Národná obroda - 5. máj 1997.)
O čo viac ešte nebezpečnejším by bol dnešný svet v prípade, že by v Kremli po smrti ničomníka Brežneva vládol ďalší „potomok“ diktátorov Lenina a Stalina? A dnes by ešte existoval „mogúčij Sovietsky sajúz“ so svojimi guberniami v Azii i Európe a na kremeľskom tróne by bol všetkého schopný cár dobyvateľ, „Vladimírovič veľký“ Putin?
Asi o rok po okupácii nášho štátu som si trúfol napísať krátky komentár o predmete utajovaného a prekvapivého samitu najvyšších hlaváčov socialistických krajín v Moskve. Dôvodom jeho zvolania a predmet rokovania sa však prísne tajil, takže o významnom stretnutí nebola nijaká predbežná informácia. Všetky svetové média boli v strehu a snažili sa o schôdzke v Kremli čokoľvek zistiť.
Správne som odhadol, čo bol skutočný dôvod a predmet tejto moskovskej porady. Teda to, že sa tam bude rokovať o návrhu Rusov na zvolanie konferencie o zachovávaní ľudských práve vo svete. Presne šlo o to svetové rokovanie, ktoré Západ dlhodobo presadzoval a Kremeľ zaryto odmietal.
Keď v novej situácii po okupácii našej krajiny sa ocitol Kremeľ v najhlbšej defenzíve a medzinárodnej izolácii, snažil sa preto „vábničkou“ súhlasu s konferenciou o ľudských právach napraviť svoju zničenú povesť a zároveň sa vymaniť zo zahraničnopolitickej blokády. Hodil teda svetu lákavú návnadu, od ktorej očakával, že ju Západ zhltne aj s navijakom.
Američania a ich spojenci však prehliadli, že ide len o kamufláž, aby sa Rusi vylízali z už ročnej zahraničnopolitickej karantény. Jasné im bolo, prečo Moskva, ktorá dlhodobo porušovala ľudské práva, chcela o odmietanej téme z ničoho nič rokovať. Samozrejme, len formálne a zdĺhavo. Veď ľudské práva boli pre Kremeľ trvalým tŕňom a veľkým rizikom, aby ich riešili na širokom medzinárodnom fóre.
Ale samotná konferencia a na nej zrodená Deklarácia o dodržiavaní ľudských práv vo svete sa predsa uskutočnila, ale až o šesť rokov. Práve na základe tejto Deklarácie a jej záverov vznikla potom u nás známa Charta ´77 o ľudských právach. Tá následne zatriasla vtedajším režimom až natoľko, že rýchlo pripravil takzvanú Antichartu.
O nečakanom moskovskom samite vtedy informovali všetky svetové médiá len stručnou správou, ale z nich iba zopár ho bližšie aj okomentovalo. Preto viedenský korešpondent New York Times odcitoval štyri vety aj z môjho komentára v Smene.
