V júni 1990, hneď druhý deň po inauguračnom sľube, ma prijal ako šéfredaktora nezávislého týždenníka Slobodný piatok premiér Mečiar. Bol prvým predsedom slovenskej vlády na základe slobodných volieb. Na rozhovor s ním som získal iba polhodinu. Preto som sa naň pedantne pripravil písomnými otázkami.
Už z predošlého interview s premiérom Milanom Čičom, uverejnenom pod názvom „Keď premiér odchádza“ som vedel, že po tomto čase preruší rozhovor nekompromisná šéfka sekretariátu Anna Nagyová a upozorní šéfa, že čas novinára práve skončil. Urobila to naozaj netradične a direktívne. Keď do miestnosti vošla, bez jediného slova len naznačila ukazovákom na svoje hodinky.
Po formálnom zvítaní sa s Mečiarom som ho oslovil: „Pán premiér, mám pripravených až sedemnásť otázok. Odpovedzte, prosím, len na tie, na ktoré budete chcieť...“ Mečiar zareagoval sebaisto: „Pán šéfredaktor, pýtajte sa na čokoľvek, odpoviem vám na všetko!“
Nad slovami premiéra som sa v duchu pousmial a myslel si: Len počkaj, však sa budeš potiť! Veď túto neprofesionálnu veľkorysosť som ti poskytol iba preto, aby si mi bez prieťahov zodpovedal čo najviac otázok... Lebo ako som predvídal, presne po tridsiatich minútach sa zopakovalo tá istá scénka ako pred týždňom s Milanom Čičom.
Do pracovne vošla Nagyová a mlčky premiérovi (ako prísna učiteľka) iba prstom na hodinky naznačila, že môj čas vypršal. On však na rozdiel od Čiča len mávol rukou, že v rozhovore bude pokračovať.
Hneď prvú otázku mi zodpovedal bez rozmýšľania ako skúsený politológ a nie vládnuci, ešte neskúsený premiér: „V demokratickej spoločnosti je opozícia nevyhnutnou súčasťou politického systému, bez ohľadu na svoju početnosť. Preto sa nemôžeme zmieriť s tým, že každý iný ako koaličný názor je považovaný za nepriateľský, že sa vnucuje čierno-biele videnie spoločnosti ako jedine možné a správne. Chápať opozíciu ako nepriateľa znamená nechápať demokraciu.“
Mečiar ma prekvapil aj ďalšími odpoveďami, napríklad, keď zdôraznil (čo potom v praxi vždy poprel), že v politike nemožno byť nemorálnym: „Veď nemorálnosť, to je vždy len krátky výsledok, lebo zakladá nové konflikty do budúcnosti. Vždy musí smerovať proti konkrétnej osobe. Narušovanie vzťahov, rozbíjanie dôvery, to je predsa niečo, čo sa človeku vždy vráti a pomstí. Nemorálne správanie síce môže priniesť rýchly účinok a dobrý výsledok, ale trvalý zdroj úspechu to nemôže byť. Je to vždy krach!“
Asi po hodine, keď Anna Nagyová znova urgovala Mečiara, na samý záver som sa ho ešte spýtal: „Pán premiér, akým činom by sa mal politik vyvarovať?“ Predseda vlády bez zaváhania dôrazne odvetil: „Nemal by klamať!“ Takto mi odpovedal politik, ktorého tribún revolúcie, herec Milan Kňažko, nakrátko jeho spojenec, verejne označil za patologického klamára.
S premiérom som sa lúčil priam ohúrený aj spokojný. Prekvapil ma, že mi zodpovedal všetky otázky – stručne, jasne a výstižne! Exceloval pohotovosťou, logikou, presvedčivosťou aj duchaplnosťou. Každý iný politik by sa s náročne pripraveným rozhovorom trápil hodiny, pričom by jeho odpovede neboli také vecné, zaujímavé a nadčasové.
Ešte aj dnes som presvedčený, že ako v tej chvíli hovoril, tak musel aj myslieť. Pretože ak by takto premiér vtedy nemyslel, potom by si nemohol nepripravene vymyslieť ako budúci veľmajster lží toľké rýchle, presné a konkrétne formulácie. Hoci odvtedy už uplynulo tridsaťdva rokov, každá z jeho odpovedí je stále aktuálna a nestratila na význame.
V samom úvode premiér (a potom nakrátko opozičný politik) na počiatku kariéry fascinoval aj iných novinárov svojou výnimočnosťou a demokratickými názormi. Tí oceňovali, že bol vždy pohotový a pokojne reagoval na akúkoľvek aj preňho nepríjemnú otázku. Múdrymi, presvedčivými a presnými odpoveďami, ktoré priam chrlil, zakaždým bodoval.
Vtedy si ešte neprotirečil, vyvaroval sa demagogických prejavov, nefabuloval nezmysly a obvinenia na oponentov, nepreháňal ani sebavedomie a navonok pôsobil dokonca skromne. To mu však vydržalo iba do volieb v júni 1992, teda dovtedy, kým ešte bol v opozícii.
Dovolím si tvrdiť, že aj cieľavedomý premiér Mečiar bol v počiatkoch naivným politikom. Na potvrdenie tohto tvrdenia uvediem príklad. Len dva mesiace pred parlamentnými voľbami v júni 1992 som sa náhodne stretol s Annou Nagyovou, šéfkou jeho sekretariátu. Táto energická a praktická žena bola naňho veľmi nahnevaná:
„Pán šéfredaktor, len si predstavte, Mečiar namiesto toho, aby na mítingoch získaval voličov, šiel na svadbu. A to celkom neznámemu človeku, ktorý ho na ňu pozval. Vraj prijať pozvanie sa patrí zo slušnosti... No nie je naivným truľom?“
Najzaujímavejšie na tejto veci bolo to, že oným ženáčom nebol nikto iný než Pavol Rusko, dnes kriminálnik vo väzení. Na základe svadobnej účasti premiéra už zakrátko urobil neuveriteľnú kariéru. Všade klamal a šíril, že je s ním blízka rodina. Ale vznikla by inak televízia Markíza bez svadobnej lži!? Získal by Rusko vysielacie práva?
Bol by potom veľkým boháčom a zakladateľom strany ANO? Teda tej politickej skupiny, čo ho vyniesla za podpredsedu parlamentu a neskôr ministra hospodárstva!? Šéfom tej Markízy, ktorá prispela veľkou mierou k tretiemu a definitívnemu pádu nášho prvého autokrata.
(Dokončenie prvého blogu „Autentické hovory s politikmi prvej ligy (1.)“ už zajtra.)
