Týždenník Slobodný piatok sa po roku 1989 zapísal do slovenskej žurnalistiky organizovaním významných podujatí v spolupráci s vtedajšou Československou televíziou a Československým rozhlasom. Tieto aktivity potom iné periodiká len kopírovali a napodobňovali. Ale žiadne z médií už nezopakovalo dve najvýznamnejšie a najúspešnejšie podujatia Slobodného piatka: Trinásť plus jeden a Dunaj nás spája. Najmä naše „lodné“ aktivity sa potom stali módnym hitom spoločenských elít.
Tieto široko medializované podujatia sme organizovali na lodiach Družba a Martin alebo v prístavnej kaviarni Café Danubius. Náš veľtok sa tak stal mlčiacim svedkom stretnutí, diskusií a ostrých polemík o najaktuálnejších otázkach spoločného štátu ešte pred jeho rozdelením. Prezentovali sa na nich prezident Václav Havel, federálny premiér Marián Čalfa, predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček, prezident Michal Kováč, Vladimír Mečiar a desiatky iných osobností zo Slovenska či Čiech.
Na lodi Martin po prvýkrát koalícia a opozícia spolu
V politike sa vzťahy a udalosti menia rýchlejšie než aprílové počasie. Aj prvé odovzdávanie ceny nášho týždenníka Politik roka v marci 1991 bolo vo všetkom iné ako tie ďalšie v hoteli Kyjev. Len Vladimír Mečiar bol trikrát tým istým víťazom. Na začiatku vládnutia ešte ako nevýbojný, nesmelo sa prejavujúci predseda vlády vyhral anketu po prvý raz. Javil sa mi vtedy ako slušný občan, ktorý koná priamočiaro, otvorene, bez bočných úmyslov, výmyslov a neprávd.
Na Cintorínsku ulicu do budovy oproti pivárni „Mamut“, vtedy tam sídliacej našej redakcie, prišiel skromne, bez pompéznosti a policajného sprievodu. Iba s jedným členom ochranky. Ale aj toho nechal trčať v aute. Cestou výťahom na samý vrch budovy do veľkej zasadačky, vydavateľa našich novín – trastu Slovenská polygrafia, kde sa skromne slávnosť konala, som sa ocitol len s ním a so šéfkou sekretariátu Nagyovou.
Aby reč nestála, tak som sa ho priamo spýtal: „Pán premiér, ako to vyzerá? Budete odvolaný, či nie?“ V úzkom priestore výťahu mi odpovedal dosť ležérne: „Je to len otázka mesiaca a vláda padne. Havel ma na návrh Národnej rady isto odvolá.“
Aby som ho ako hostiteľ potešil, tak som zareagoval: „Pán premiér, ale vy sa ešte ako predseda vlády vrátite!“
Predovšetkým česká tlač vtedy strašila a si vymýšľala, že Mečiar pripravuje komunistický prevrat. Vládnuca Verejnosť proti násiliu sa tak pripravovala pôdu na vyhnanie svojho šéfa exekutívy.
Slávnostný akt prvého odovzdávania ceny víťazovi našej ankety Politik roka za rok 1990 sa uskutočnil v skromných podmienkach. Bez umeleckého programu, dlhých vzletných rečí a veľa hostí. Len za prítomnosti zopár novinárov a Mečiarovi verných piatich ministrov na čele s Michalom Kováčom.
Keď som po skončení podujatia premiéra vyprevádzal, znova som sa ho pokúsil vo výťahu povzbudiť a zopakoval vetu: „Pán premiér, vy sa ešte do vlády vrátite!“. Hoci som si to vtedy želal, neveril som tomu. Boli to len slová útechy pre politika, ktorý mi sprvu v pozícii opozičného politika veľmi imponoval a mediálne som ho aj účinne podporil.
V parlamente hneď po ukončení hlasovania o nedôvere premiérovi predseda Národnej rady František Mikloško radostne zvolal: „Konečne Mečiar skončil!“ Vo fenomenálnej pamäti odvolaného politika sa zrejme vynorila moja zlá „veštba“ z výťahu a vládnych poslancov z VPN pohotovo vystríhal: „Netešte sa, ja sa ešte vrátim!“ Ozvenou mu bol len hlučný smiech vládnych poslancov.
Náš Fénix však znova a znova ožil a dvakrát vzlietol z popola do čela svojej autoritatívnej vlády. Ale to som „predpoveďou“ naozaj nechcel. Ani zo súcitu či zábavy, ani kvôli občanom aj sebe!
Jedno z významných podujatí sme pripravili na lodi Martin, na ktorom sa stretli po prvý raz od rozkolu vládnucej VPN rozhádaní koaliční a opoziční politici. Zaujali tu kritické alebo obhajujúce stanoviská k výbušnej parlamentnej výzve Iniciatíva za zvrchované Slovensko. S touto celonárodnou aktivitou, ktorá vyústila v samostatnosť Slovenska, práve náš týždenník širšie oboznámil verejnosť.
Týždeň po jej vyhlásení v Slovenskej národnej rade. Mečiar na vrub organizátora hneď v úvode polemickej diskusie poznamenal: „Redakcii Slobodného piatka sa podaril zázrak, že sme sa takto spolu stretli s vládnou koalíciou a diskutujeme o osude Slovenska...“
O samotnej výzve však hovoril ako opozičný politik a budúci „otec samostatnosti“ nejednoznačne, vyhýbavo a jej obsah dosť bagatelizoval: „Nedočítal som sa v nej, či ide o vytvorenie samostatného slovenského štátu. Slovenská republika sa však musí konštituovať ako subjekt predovšetkým ekonomicky a rozhodnúť sa, ktoré z nástrojov hospodárstva odovzdá federácii.“
V polemike aj v hádkach sa naplno prejavilo, že v danej veci mala jasno iba ofenzívna SNS. Vladimír Mečiar zakryl pred partnermi aj protivníkmi svoj postoj. A rovnako pred slovenskou či českou verejnosťou. V rukáve mal totiž karty dve.
Ako majster zákulisných hier chcel výlučne sám rozhodnúť, ktorú z nich, a v ktorom čase hodí na stôl – a potom vyhrá. Predstavitelia koalície temer v trojhodinovej polemike pôsobili pri obrane spoločného štátu bezradne a nepresvedčivo.
Spisovateľ Mňačko: ... „sadli ste si na chrbát tigra“
Mečiar – demokrat však vydržal len dovtedy, kým sa po prvej defenestrácii nestal po druhýkrát premiérom. Bolo zásadnou chybou, že ho VPN nenechala dovládnuť, aby ukázal verejnosti svoje charakterové vlastnosti. Lebo potom sa už od fundamentu zmenila jeho rétorika a politika. Vždy podľa toho, či bol v opozícii alebo vládol, a čo mu prinieslo prospech. Sprvu ešte vedel urobiť na partnera veľký dojem. Dokázal byť milý, slušný a duchaplný partner.
Sprvu ešte nebúchal do stola, nezrážal protihráča tvrdou ranou, ale debatoval s ním pokojne, pohotovo a so širokým úsmevom. Dokonca aj neskôr, keď už ukázal svetu ostré tesáky, podľahli dojmu jeho bezprostrednosti, ochote, predstieranej úprimnosti a šarmu viaceré zahraničné návštevy. Len ťažko potom uverili, čo o ňom už šírili opozičníci, niektoré ešte nezávislé médiá a čo hovoril prezident Kováč.
Prevažne medzi emigrantmi a rozhľadenými intelektuálmi sa však vyskytli ľudia, ktorí dovideli za breh porevolučnej vlny. Uvedomili si riziká našej ešte detskej demokracie. Napríklad v redakcii Národná obroda som sa v tých časoch zoznámil so známym exulantom a spisovateľom Ladislavom Mňačkom.
Ten ma v prítomnosti šéfredaktora Jura Vereša a tribúna revolúcie Milana Kňažka vystríhal pred Mečiarom: „Pán šéfredaktor, sadli ste si na chrbát tigra, uvedomujete si to?“ Odpovedal som mu sebaisto: „Pán Mňačko, ak naozaj pôjde o nebezpečného dravca, tak z neho rýchlo zleziem!“
Práve Janko Budaj, terajší minister životného prostredia, mi navrhol sa ľahko zbaviť problémového Mečiarovho týždenníka Extra S, ktorý som ako samostatnú prílohu preňho založil. Poradil mi, aby som tento titul, nami zaregistrovaný na ministerstve kultúry, bezplatne prepísal na jeho šéfredaktora Imra Demoviča. Mečiarovi by to zrejme vyhovovalo, lebo agilný šéf Imro odvádzal preňho nadprácu k plnej jeho spokojnosti. To by následne pomohlo zrušiť našu zmluvu s HZDS bez likvidačných sankcií.
Extra S by sa už nevkladalo do Slobodného piatka, ale predávalo od januára 1992 samostatne. Pre takéto jednoduché riešenie však chýbal súhlas samotného Vladimíra Mečiara. Očakával som s ním zložité rokovanie, pre ktoré som si zvolil výhodné prostredie – prvú plavbu „Dunaj nás spája“ do Viedne a Budapešti, Na tejto významnej plavbe po Dunaji som potom v prístaviskách (priamo na lodi Družba) predstavil zahraničným novinárom prvú politickú vládnu a opozičnú garnitúru Slovenska po Novembri „89.
Odbila práve polnoc a na lodi vrcholila rušná zábava, keď som v jej tichom zákutí oslovil Vladimíra Mečiara: „Pán predseda, dovolím si vám navrhnúť, aby sa periodikum Extra S celkom osamostatnilo a nekolportovalo sa už so Slobodným piatkom...“
Keby som nesedel v kresle, istotne by som bol spadol. Mečiar totiž bez zaváhania súhlasil. Mal iba otázku: „Ale kto potom zabezpečí technický a ekonomický servis Extra S?“ Jeho otázku som presvedčivo zodpovedal: „Ako predtým – vydavateľstvo Nezávislosť... Podpíšete len dodatok do starej zmluvy alebo sa s riaditeľom Daubnerom dohodnete na novej. On zabezpečí pre HZDS všetky doterajšie služby, ale už bez spoločnej kolportáže oboch periodík.“
Ešte než mi Mečiar podal ruku a poďakoval sa za tento dohovor, opýtal sa ma: „Pán šéfredaktor, môžem i ja pre vás niečo urobiť? Čo by ste si priali, keď budem po voľbách opäť premiérom?“ Keďže od nikoho nečakám protislužby a spolieham sa iba na svoju horúcu hlavu a nešikovné ruky, uviedol ma do veľkých rozpakov. Preto som vylúčil, aby mi prihral nejakú výnosnú fabriku, vydavateľstvo či iný štátny majetok. Ani som ho nepožiadal o významnú štátnu funkciu, ale vyslovil iba skromné želanie: „Pán predseda, uvítal by som členstvo v televíznej rade, keďže s televíziou Slobodný piatok úzko spolupracuje.“
Prečo Mečiarov zákon nezrušili následné vlády?
Neuplynuli ani dva mesiace od nástupu druhej Mečiarovej vlády, keď premiér vymenoval mu blízkeho Dušana Kleimana za generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry SR. Na recepcii u nového šéfa TASR som v dobrej viere oslovil staronového predsedu vlády: „Pán premiér, prepáčte, ale málo selektujete novinárov či iných ľudí. Zrejme neviete, že sa do vašej priazne vtierajú aj tí, ktorí sú v zoznamoch ŠtB...“ Vôbec som však nedomyslel, že by si bývalý minister vnútra a potom premiér zabudol prelustrovať minulosť tých, čo sa motajú okolo neho. Aby nevedel, čo sú zač?
Skočil mi do reči a hrubo sa na mňa vyrútil: „Predsa vy mi nebudete určovať, s kým môžem a nemôžem spolupracovať! Vyberiem si tých novinárov a spolupracovníkov, ktorých uznám sám za vhodných.“ Zarazila ma jeho prudká, až nepriateľská rétorika. Kde sa zrazu podel ten milý, pokojný a duchaplný opozičný politik?
Napriek jeho zlostnej replike som si dovolil opatrne oponovať: „Pán premiér, samozrejme, že je len na vás, s kým chcete spolupracovať... Ale potom musíte rátať s tým, že slušní novinári sa k vám otočia chrbtom.“
Mečiar zareagoval, akoby som ho pichol nožom. Jeho hlas už počula celá sála s vyše stovkou hostí. Zrazu sa okolo nás zhŕklo asi zo dvadsať novinárov, spisovateľov a politikov. Prikyvovali mu rovnako ako „babky demokratky“ na jeho mítingoch v Športovej hale. Nešlo o náhodu, že mnohí títo ohýbači chrbtov, ktorí mlčky a v zdraví prežili socializmus, získali onedlho zaujímavé funkcie. Aj tento príklad ukázal, že ku kariére niekedy postačí len vo vhodnej chvíli sa hlboko ohnúť a správne kývať hlavou.
Hlavným dôvodom rozčertenia premiéra však nebola moja „drzosť“, lebo nad to by sa isto povzniesol, ale oveľa podstatnejšia vec. Ako člen televíznej rady som mu skrížil pár dní predtým cestu v zámere ovládnuť Slovenskú televíziu. V televíznej rade som zastupoval vládu spolu s maliarom Kompánkom, univerzitným profesorom Števčekom a novinárom Smolcom. Deň pred jej zasadnutím ma poprosil štátny tajomník ministerstva kultúry Ivan Mjartan: „Jožko, príď na chvíľku ku mne na kávu, chcel by som sa s tebou o niečom porozprávať...“
Už po prvých vetách som pochopil, že vláda chce odvolať ústredného riaditeľa vtedy ešte Československej televízie pre Slovensko Mariána Kleisa, ale na jeho odvolanie nemala priamy dosah. Mečiar si nebol celkom istý mojím hlasovaním. A tak Mjartan dostal stranícku úlohu presvedčiť ma na plnú lojálnosť s vládnym návrhom.
V rade rozhodoval každý hlas, pretože v počtoch jej vládnych stúpencov a protivládnych oponentov bola parita. Štátny tajomník sa ma veľmi snažil presvedčiť na podporu návrhu vlády. Spracúval ma asi hodinu a pre istotu ešte zaviedol aj k ministrovi Slobodníkovi.
Na druhý deň som si v televíznej rade vypočul dlhú Smolcovu obžalobu Kleisa, po ktorej nastala búrlivá polemika. Hoci prítomní „antimečiarovci“ ma považovali za priaznivca vlády, za ústredného riaditeľa ČST som zabojoval najpresvedčivejšie. Hoci som ho vtedy vôbec nepoznal. Keďže v rade ešte zasadali i slušní ľudia, napríklad kňaz Srholec, aforista Janovic a ďalší, Smolcov (Mečiarov) návrh neprešiel.
Kleis sa však vo funkcii ohrial už len krátko. Predseda vlády navrhol do parlamentu zmenu zákona, podľa ktorej prvú persónu televízie už nevolila a neodvolávala televízna rada, ale poslanci v pléne Národnej rady. Rovnako členov televíznej rady nenominovali politické a spoločenské zložky, ale volil parlament.
Mocichtivý premiér si následne na tento post dosadil gašparka, ktorý vzápätí odvolal nepočúvajúceho šéfredaktora. Ten nový sa už stal služobníkom vládnych želaní a Mečiarových politických potrieb. Tento legislatívny nepodarok, priamo ohrozujúci slobodu slova, si však ponechali bez zmeny všetky následné, vraj demokratické vlády.
Po repríze Mečiara k moci , až potom nastala prvá éra nekonečnej korupcie a legálneho rozkrádania štátneho majetku v rámci „zákona“. Éra klamstiev, podvodov a násilia, vrcholiaceho únosom prezidentovho syna a úkladnej vraždy mafie policajta Remiáša. Ale zároveň rozšafná doba pre mnohých dnes bohatých oligarchov z tých čias.
