Bol a je väčším zločinným šialencom Brežnev či Putin?

Toho hroziaceho atómovým kufríkom nazval šialencom jeho včerajší priateľ, spojenec a obhajca český prezident Zeman.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Obaja títo vraj „mierotvorcovia“ najviacej a najvážnejšie dvakrát ohrozili Európu vznikom možnej svetovej vojny od skončenia tej druhej svetovej. Ten prvý agresor  zákerne  v noci vojensky napadol svojho spojenca z tzv. „obrannej aliancii“ Varšavskej zmluvy 500-tisícovou armádou s 2-tisícami tankov. Ten po ňom následný ničomník tiež v noci ako lúpežník  krvavo zaútočil na nikoho  neohrozujúci bratský národ - svojho suseda len s 200-tisícami ozbrojencov.

Na už tri desaťročia  samostatný a zvrchovaný štát Ukrajinu, ktorej právo na zvrchovanosť a samostatnosť zmluvne garantovalo Rusko koncom deväťdesiatych rokov. Potom, čo sa Ukrajina zaviazala a zriekla svojho značného jadrového arzenálu z čias „Veľkého sajúzu“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Obe  agresie boli perfektne pripravované už mesiace predtým, kým začali nielen vojensky, ale aj perfídne lživou propagandou útočníka. Ale konečný výsledok oboch okupácií v rozpore so všetkými atribútmi medzinárodných zmlúv či záväzkov  bol a dnes aj bude celkom iný - rozdielny. Pravdou je, že ruská okupácia u nás bola menej hrozná, tieklo tiež menej krvi, než  dnes v ničivo zúboženej Ukrajine. Keďže my sme sa vojensky nebránili proti enormnej presile agresora.

Je neetické priznať Brežnevovi, že na rozdiel od Putina mal celkom opodstatnený dôvod voči nám vojensky zakročiť. Keďže šlo o agresiu z dôvodu zmeniť u nás vládu vraj najnebezpečnejších revizionistov a renegátov proti údajne „humánnej ideológii diktatúry proletariátu“. Už od Moskvy sa  vzďaľujúcej ďalekej gubernii.

SkryťVypnúť reklamu

Títo komunistickí politici však  naivne nechápali náš spoločný historický údel, že  koncom vojny budúci jej víťazi nad Hitlerom dohodou v Jalte rozdelili mapu Európy na štáty západné a východné. Tie na Východe boli však  len navonok  samostatné. Ale reálne vždy plne závislé gubernie pod správou diktátu Moskvy.

Naši reformátori nereformovateľného komunizmu boli dlho odolní a vzdorní  na „dobré slovo“ a opakované ultimáta z Kremľa a od jeho verných  spojencov. Veď oni dovolili revíziu vedúcej úlohy komunistickej  strany v blahobytnej socialistickej spoločnosti. Keď jednoducho zrušili cenzúru a novinárom aj občanom poskytli slobodu slova. Vykopali tak hrob pre každú diktatúru. Teda aj tej najrozšírenejšej vo veľkom socialistickom panstve  diktatúry proletariátu. 

SkryťVypnúť reklamu

Vraj popreli aj samotný „socialistický humanizmus“ Lenina aj Stalina a dovolili si vyhlásiť akúsi doktrínu „socializmu s ľudskou tvárou“.  Ešte predtým, kým vkročila noha okupanta do našej krajiny, súdruh Brežnev sa priateľsky aj dôrazne spýtal súdruha Dubčeka: „Sáša, vari ten náš socializmus nemá podľa teba ľudskú tvár?“ A šéf našich komunistov vraj radšej sklopil hlavu a mlčal.   

Rovnako Kremeľ rozzúril aj schválený zákon, ktorým sa  zrušil nástroj komunistickej vlády a moci v celom hospodárskom aj spoločenskom živote u nás - tzv. systém nomenklatúr strany od vrchu až dolu po okresy. Ten spoľahlivo fungoval dve desaťročia. Kto sa strane nezdal  politicky dosť angažovaný a uvedomelý, ten sa nedostal do prísne limitovanej nomenklatúry. Potom nemal šancu získať akúkoľvek vyššiu funkciu.  Samozrejme, že s ňou mohol rátať len straník.

SkryťVypnúť reklamu

Až koncom osemdesiatych rokov, pod vplyvom hospodárskeho úpadku okupovanej krajiny, sa do niektorých funkcií mohli dostať aj vyvolení nestraníci. Len slabým odvarom tohto pre ekonomiku ničivého systému nomenklatúr sú dnešné nominácie „našich  ľudí“ vždy vládnych strán do funkcií. Všetkých tých, v ktorých má vplyv štát. Až pričasto sa to deje bez ohľadu na kvalifikáciu dotyčného nominanta.

Ak chceme pochopiť dôvody agresií Brežneva a Putina, tak je nutné si objasniť ich motiváciu u oboch krutovládcov. Prečo až takto hazardne obaja konali? Brežnev, na rozdiel od Putina, však musel násilne vojensky  konať voči rebelujúcej gubernii. Fakty dokazujú, že nemal na výber, ak chcel hájiť životný  záujem prežitia svojho režimu a impéria.

Mal však oprávnenú obavu, že celkový  vývoj v Československu je pre vtedajší jeho režim imperiálnej veľríše rozvratný a príliš nebezpečný. Obával  sa, že bude vírusom, ktorý sa môže rýchlo rozšíriť aj do ostatných utláčaných gubernií. Neskôr po jeho smrti to  potvrdil  rozpad násilne vytvoreného impéria. O jeho zánik sa pričinil jeho nástupca, do  histórie  zapísaný veľký reformátor vtedajšieho sveta Michail Gorbačov.

Jeho vzorom bola práve Pražská jar a Dubčekov reformný „socializmus s ľudskou tvárou“. Skutočnosť, že tomu tak bolo, osobne priznal pred médiami pri prvej návšteve  Česko-Slovenska (už so spojovníkom).   

Treba však priznať, že Brežnev použiť hrubú vojenskú silu sa  zdráhal, o čom sú presvedčivé dôkazy. Je tiež otázne, či by postupoval rovnako vražedne a ničivo ako Putin, ak by jeho vyhrážkam krvavého masakru u nás aktéri v rokovaniach v Kremli (Dubček a ďalší „revizionisti“) odmietli podpísať tzv. moskovské protokoly okupácie.

Celkom iný bol cieľ a motivácia už nekontrolujúceho sa megalomana Putina na okupovanie celej Ukrajiny. Prezradila to svojím článkom štátna tlačová agentúra Ria Novosti, ktorá ho najskôr zverejnila a potom hneď stiahla. Odcitujem z textu  štátnej agentúry zopár citátov, ktoré som čítal v článku „Ukázali Putinov nový poriadok“ (SME 2.3.) od  redaktora Matúša Krčmárika:

„Rusko sa konečne vracia do svojich historických hraníc, celý ruský svet – Veľké Rusko, Bielorusko a Malorusko budú konečne znovu vystupovať na medzinárodnej scéne ako jeden celok.“

„Bolo to nevyhnutné, ale prezident Vladimír Putin prebral na seba historickú zodpovednosť, keď sa rozhodol, že úlohu zjednotenia nenechá na budúce generácie.“

„Rusko napĺňa svoju historickú podstatu tým, že spája ruský svet, ruský ľud vo svojej veľkosti.“

Posledný citát bude už z textu výstižného článku redaktora SME: „Západ (podľa tvrdenia ruského spravodajcu – pozn. J.S.)  nemohol očakávať, že Rusko sa vzdá nárokov na Ukrajinu. Keď Moskva súhlasila so zjednotením Nemecka a keď prebieha integrácia európskych štátov, Rusko muselo podľa správy Ria Novosti skôr, či neskôr zasiahnuť proti „rozdeleniu ruského národa“.  

Z článku oficiálnej agentúry vyplýva, že Rusko popiera v 21. storočí vyše štyridsiatim miliónom Ukrajincom, že sú slobodným národom, ale podľa krstného listu Moskvy už od narodenia vraj Rusmi. Preto nemajú ani nárok na svoj slobodný a samostatný štát, ani konať svojprávne bez súhlasu a diktátu Moskvy? Čo už naši východní osloboditelia celkom zošaleli? Alebo zošalel len ich autokratický a ukomplexovaný vodca Putin? Iba dúfajme, že šialencom celkom bez rozumu a zodpovednosti nie je?.    

Brežnev agresiou voči spojencovi  v jej výsledku a dôsledkoch (20-ročná okupácia našej krajiny) neprehral  ani zďaleka až tak, než jeho následník krvavej vojny prehral už teraz.  Bez ohľadu či Rusi načas pokoria Ukrajincov vojenskou porážkou, či na Ukrajine bude ďalší hrozný  či menej zlý vývoj. Napokon neúspech agresie vojenského dobrodružstva Putina signalizuje aj zjavná nervozita vždy suverénneho vodcu a klamára z Kremľa.

Keď si musel hľadať a našiel si „záchranu“ v jeho bezdôvodnej a neopodstatnenej vojne aj najatím si žoldnierskych zabijákov z Čečenska. No najmä, že Západu a svetu adresoval neakceptovateľnú a bezprecedentnú vyhrážku potenciálom ruských jadrových zbraní. To si nedovolil vysloviť ešte žiaden držiteľ atómového kufríka. Ak má prezident Zeman naozaj pravdu, že v osobe Putina už vidí šialenca, tak ide o potenciálne katastrofickú hrozbu.   

Lživosť a vierolomnosť oboch agresorov, ktorých zločinnosť sa nedá ničím ospravedlniť,  dokazuje aj historická skúsenosť a paralela po polstoročí.  Brežnev len tri týždne pred zákerným nočným prepadom spojeneckej krajiny „priateľa“ Sášu Dubčeka vrele objal v bratislavskom Primaciálnom paláci aj ho  „vypusinkoval“ na obe líca. Vladimír Putin   len deň pred vražedným, ničivým útokom na Ukrajinu presvedčivo  tvrdil a klamal celý svet, že naisto nezaútočí na už tri desaťročia zvrchovaný a samostatný štát Ukrajinu. Potom ako sa dá veriť ruským sľubom či zmluvným  dohodám s Ruskom?

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  175
  •  | 
  • Páči sa:  1 943x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu