Bol či nebol básnik Válek slušný komunista?(2.)

Telefonoval mi po 22 rokov z nemocnice, tesne pred smrťou. Dohodli sme sa, že s ním urobím rozhovor pre náš týždenník.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

(Dokončenie článku.)

Cesta na náš východ trvala aj s presunmi z Bratislavy tri dni, ale pre pestré zážitky nemôžem na ňu zabudnúť. V dvoch papalášskych šestotrojkách sa viezli okrem ministra a dvoch redaktorov aj piati jeho pracovníci, z ktorých mali mať na východe hlavné slovo riaditeľ ekonomického odboru Fischer a  bývalý podplukovník ŠtB aristokratického správania aj výzoru  menom Belanský.

 Napriek jeho bývalému remeslu to bol navonok veľký sympaťák. Ani sa tomu vôbec nečudujem. Veď štátna bezpečnosť nemohla vyslať k básnikovi Válkovi na dozor nad múdrymi farármi nesympatického odroňa. Vari sa aj tam  po roku 1968 kadečo zmenilo?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zloženie ministerského tímu zodpovedalo úlohe diskrétneho požiarneho zboru. Ten prišiel stlmiť obrodné vášne (skôr osobné záujmy) rôznych náboženských a národnostných  skupín, rýchlo zrodených spolkov a ustanovizní, ktoré majú na východe republiky najbohatšie zastúpenie. Ale ich veľké, vraj v demokracii oprávnené nároky neutíchli ani po okupácii.

Predsa peniaze, kultúra a viera sú veličiny života, ktoré sa rady spolu najprv spájajú,  potom rozdeľujú a napokon hádajú. Preto práve do Košíc a Prešova prišiel medzi rozvadených katolíkov, evanjelikov, gréckokatolíkov, pravoslávnych, židov, Ukrajincov, Rusínov aj Slovákov ako neformálny Mikuláš a Mesiáš s deravým vreckom, zástupca prvej slovenskej vlády. Aby  upokojila uspokojil všetky hrabivé ruky a ich sebeckú horúcu myseľ.

SkryťVypnúť reklamu

Na stretnutiach so zástupcami rôznych farností, spolkov, divadiel a múzeí bolo našťastie zakaždým času málo, ohnivých rečí veľa a požadaviek o peniaze ešte viac. Ani jedno zo stretnutí sa neobišlo bez dramatických, veselých až komických príhod a drobných epizód. Len vzniklý spor gréckokatolíkov s pravoslávnymi o vrátení kedysi zhabaných kostolov si  vyžadoval  desiatku fiškálov aj senátov. A preto múdry a rozvážny minister  všade ťahal nakrátko.

Na vlastné oči som spoznal, čo spôsobil len náznak demokracie - akú veľkú predstavivosť statkov a ešte viac hrabivých zmätkov. Až dovtedy, kým obľúbený krajan východniarov - Vasiľ Biľak, ktorý z umenia  vedel tak zanôtiť popevok  proletárskej  Internacionály, doriešil všetky kultúrne aj nekultúrne problémy naraz. Uspokojil všetkých nespokojencov. Potom si už  nikto ďalších dvadsať rokov ani nepípol.

SkryťVypnúť reklamu

Hoci s Igorom Gallom sme patrili do oficiálnej Válkovej suity, a minister nás  vždy predstavoval ako svojich hostí prvých, z profesionálneho princípu sme sa do diania a polemík nemiešali. Až na prípad, keď si dvaja Rusíni sťažovali, že ich národné umenie ignorujú média. „Helfol“ som ministrovi tým, že  som z pozície novinára odviedol pozornosť od jadra sťažnosti. Veď sťažovatelia vyplakávali na nesprávnom hrobe, pretože v podmienkach ešte stále pretrvávajúcej slobody slova nemohol ani minister nič novinárom prikazovať, ale iba ich poprosiť.

Keď ma koncom  roku 1969 vyhodili z redakcie denníka Smena, prijal ma na miesto redaktora - editora šéfredaktor zahraničnopolitického týždenníka Expres Rudo Fábry. Lukratívny časopis s vysokým nákladom a ziskom, sa však  stal nielen bojiskom vysokej politiky, ale tiež veľkým lá0kadlom  uchmatnúť  vydávanie  tohto „tučného prasiatka“  pre stranícku tlač a finančne tak i0 zlepšiť  jej monopolnú dominantnosť na trhu.

SkryťVypnúť reklamu

Nebol som v novej redakcii ani mesiac, keď Československý rozhlas asi štyrikrát zaútočil na Expres, že sú to dekadentne noviny s článkami antisocialistického bulváru  násilia a sexu. Príspevok redaktora Hvizdoša tým vytváral tlak pre nasmerovanú zmenu – zakotviť ziskový Expres vo vydavateľstve Pravda a tým finančne posilniť stranícku tlač. Táto krádež titulu sa  súdruhom napokon  podarila, ale až o desať rokov neskôr. 

Ale hlavnou snahou bolo, aby umelci stratili značný zdroj podpory a skrytej obživy, lebo potom budú musieť viacej poslúchať a menej vzdorovať pookupačnému režimu. . Bol to dobre premyslený  ťah nových mocipánov, ktorý mal existenčne zraziť na kolená ešte niektorých protestujúcich rebelov kumštu proti okupácii a jej dôsledkom.     

Našťastie,  už od prvého dňa som  menil a zmenil obsah novín. Po mesiaci sa v nich  celkom vytratil sex a násilie. A preto som ministrovi kultúry Miroslavovi Válkovi napísal na obhajobu Expresu list, doručil mu aj posledné dve vydania periodika, a vecne poukázal na  neoprávnenú kritiku štátneho rádia.

Pevne som veril, že minister obháji na najvyššom straníckom fóre ďalšie vydávanie Expresu vo svojom rezorte. Zrejme to bol aj začiatok  jeho dlhých sporov s  ideologickým tajomníkom strany na Slovensku Ľudovítom Pezlárom. Minister sa snažil chrániť slovenskú kultúru, ale jeho politicky silnejší rival obhajoval  dogmatickú  boľševickú líniu „socialistického realizmu“.

Koncepčne a zdravo uvažujúci Válek mal potom veľmi ťažkú pozíciu, lebo vtedy už čelil celej kolaborantskej klike, ktorej  znova šla karta. Jeho postavenie sa o čosi posilnilo, keď ho Gustáv Husák presadil za člena slovenského straníckeho vedenia.

Lenže mňa vtedy v Exprese už šesť týždňov trápili aj iné starosti - obava a nervozita, že domov chodím bez gáže. Čo každým dňom čoraz hlasnejšie reklamovala moja polovička. V domácnosti veľmi chýbali peniaze na živobytie. Netušil som však, že ma musel do funkcie schváliť až sám minister Válek. Ani som mu za to nepoďakoval, že kvôli mne riskoval stranícke problémy.

Veď doba po okupácii sa rýchlo menila v neprospech pôvodných plánov reformných komunistov. Veď ešte neuplynul ani rok, čo minister kultúry žiadal šéfredaktora Gryzlova, aby ma uvoľnil  na ministerskú funkciu tlačového tajomníka. Po rozhovore so šéfom Smeny som však zostal pracovať v redakcii. Hoci som vtedy netušil, že  o osem mesiacov dôjde k personálnemu masakru, keď spolu s Gavrilom Gryzlovom a ďalšími 13-timi redaktormi v Smene skončím.

Po mojom nástupe do Expresu sa recesista, šéfredaktor a spisovateľ Rudo Fábry v redakcii vôbec neukázal celý mesiac. Takže som sa samozvane,  bez poverenia a iniciatívne ujal aj bežnej prevádzky novín zaňho. Rovnako sčasti mohol zmeniť obsah novín bez bulváru.

Opäť som ho uvidel až potom, čo mi strčil do rúk ministrom udobrenú a  riaditeľom  vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Vincom Šabíkom,  podpísanú pracovnú zmluvu. Riaditeľ bez súhlasu Válka nechcel riskovať a prísť o miesto, ak zamestná politického delikventa do Expresu.

V zmluve sa už oficiálne uvádzalo, že som sa stal nielen editorom Expresu, ale prekvapujúco aj zástupcom šéfredaktora, čomu tiež zodpovedal plat  až o tretinu vyšší než som mal v Smene. Víťazoslávne sa tváriaci recesista Rudo si  však pri tomto našom stretnutí neodpustil  poznámku:

„Budem nekonečno rád, ked ta tak skoro neuvidým, aby sem ta nemusel sprdnút, že zle robíš.  Rozumev si mi, co sem ty  povedav? Tak sa podla teho aj zarád!“  On v hovorovej reči nezaprel  tvrdú, domácky spotvorenú  západoslovenčinu. Zdôvodňoval to po svojom,  že on hovorí len tak, ako mu „zobák narástel“.  

Lenže mňa vtedy  už šesť týždňov trápili iné starosti - obava a nervozita, že domov chodím bez gáže. Čo každým dňom čoraz hlasnejšie reklamovala nevrlá polovička. V domácnosti veľmi chýbali peniaze na živobytie.  Netušil som však, že ma musel do funkcie schváliť až sám minister Válek. Ani som mu za to nepoďakoval, že kvôli mne riskoval stranícke problémy.

V Exprese som pracoval len asi päť mesiacov, keď som dostal znova „kopačky“ od súdruhov najvyššieho orgánu komunistickej strany Slovenska.  Do redakcie sa nám v „kabáte“ externistu votrel „kolega špión“, ktorý súdruhom zreferoval to, čo potrebovali vedieť. Za odmenu v čase tvrdej „normalizácii“ ho vyslala Pravda ako svojho spravodajcu do kapitalistického vykorisťovateľského sveta.

Súdruhovia si chceli priamo zistiť. či s populárnym Expresom externe spolupracujú nedávno „exkomunikované nepriateľské živly“ – Gavril Gryzlov, Roman Kaliský a iné esá žurnalistiky so zákazom čokoľvek publikovať. Ich som (žiaľ) len nakrátko existenčne podporil nejakou korunou navyše. Súdruhovia potom  vyhodnotili toto moje konanie v prospech Expresu a sociálnej výpomoci bývalým kolegom, že v Exprese ide o  nebezpečné grupovanie obávanej „pravice“. Takže najprv padla bez viny hlava šéfa  Fábryho a o tri týždne aj moja.

Proti odvolávaniu šéfredaktora Fábryho z Expresa protestoval  Zväz slovenských spisovateľov. Za mňa sa postavil iba môj „hárem“ redaktoriek na čele s najmladšou a najbojovnejšou Máriou Šišolákovou. Na protest proti môjmu vyhodeniu chcel môj tím štrajkovať. Bolo to odvážne a milé gesto, ale nerozumné.

Preto som kolegyne od štrajku odhovoril. Zvolil som iný postup. Nasáčkoval som sa bez ohlásenia o siedmej ráno pred tapacírované dvere súdruha ministra kultúry, ktorý chodil do úradu vždy presne. On slušák ma síce neuvítal s úsmevom, ale predsa prijal nevítanú neohlásenú návštevu, hoci už o polhodinu mal naplánovanú poradu vedenia ministerstva.

Ako básnik mi zakaždým prekvapil, že hoci bol básnik, tak vôbec nelietal v oblakoch. Ale konal rozumne, uvážene, racionálne a zároveň slušne. Pohotovo vedel vystihnúť podstatu prerokúvanej témy či  problematickej   veci aj správne zvážiť jej riešenie. Naše stretnutia neboli časté, netrvali dlho, ale zakaždým sa vyznačovali otvorenosťou, neformálnosťou a pohodou.

Náš neformálny vzťah naznačuje aj drobná epizóda, keď asi pol roka po okupácii zareagoval na moja slová, že „antisovietizmus nie je totožný s antisocializmom“ dosť zdesene: „Preboha, len to už viac pred nikým nehovorte!“ Preto som tajne dúfal, že navonok neprístupný Válek aj tým, že ma prijal bez ohlásenia, dá mi ešte šancu pracovať v Exprese.                         

No márna  bola moja nádej, veď musel splniť najvyšší stranícky príkaz a vyniesť ortieľ – vyhodiť ma z redakcie! Už na úvod mojej „návštevy“ ma však zarazilo, že som na jeho stole uvidel redakčné honorárové listiny. Prečo si ich vyžiadal, aký mal na to dôvod? Zrejme si  chcel osobne preveriť, či má najvyššie stranícke vedenie pravdivú informáciu, že sa v Exprese grupujú vyhodení pravičiari, aby potom mohol v môj prospech konať.

Až dvakrát mi zopakoval pre oboch nepríjemný oznam: „Pán redaktor, (nie súdruh) z Expresu musíte odísť! Veľmi ľutujem, ale iné riešenie pre vás nemám. Pôjdete na propagačné oddelenie do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Váš plat aký máte teraz sa vám však zachová v plnej výške. To vám jediné môžem garantovať.“

Ani dobrotivý minister, ani rovnaká gáža, ktorá by bola o tretinu vyššia než plat môjho budúceho šéfa, spisovateľa Milana Ferka, ma však nepresvedčili, aby som z redakcie odišiel. Až po rokoch  som ocenil Válkovu ohľaduplnosť – veľkorysé, citlivé a najmenej bolestivé moje upratanie mimo novín. No v danej chvíli som mu protirečil a robil problémy.

Miroslav Válek prejavil s mojou neústupnosťou božskú trpezlivosť, keď ma nevyhodil a nechal svoj početný tím polhodinu čakať za dverami. Od ministra som odchádzal v mizernej nálade. Keď ma na jeho sekretariáte z čakajúcich šéfov rezortu zvedavý prvý námestník Pavol Koyš (pred Novembrom ´89 po rezignácii Válka bol ministrom kultúry) oslovil s otázkou: „Čo ste tak dlho riešili?“, som neslušne odvrkol: „Zlé počasie...“

Nepochybujem, že pri tomto našom poslednom stretnutí sa cítil minister rovnako trápne ako ja. Udialo sa to v počiatkoch narastajúcej celospoločenskej krízy, keď sa ešte Válek v ničom nezmenil a nepodľahol nastupujúcej svojvôli režimu. Ale vie, že aj potom pomáhal niektorým umelcom postihnutým normalizačným útlakom.

Tiež zabezpečil, aby prezident Gustáv Husák vymenoval omnoho viacej slovenských národných umelcov – neúmerne k počtu českých. Bol na to aj praktický dôvod – v politike viac cukru než biča. Tým  sa vynucovala poslušnosť „podobrotky“ – korumpovaním.

Práve táto politika  pomohla účinne spacifikovať odpor opozičných umelcov, takže sa na Slovensku zrodil len výnimočne nejaký disident. Ale celkom inak sa činil český minister kultúry, ktorý ako slon v porceláne rozsieval pookupačnú zlobu a vytváral z umelcov liaheň disidentov.

Komunistu Válka som spoznal ako humánneho a slušného človeka, ktorý sa sprvu snažil podľa toho konať, aby v kultúre realizoval žiaduce zmeny. O tejto úprimnej snahe ma presvedčil viackrát. Lenže počas dvadsaťročnej likvidity morálky a odvahy, vzletu karierizmu sa všeličo zmenilo. A preto výnimkou nemohol byť ani skvelý básnik v pozícii ministra.

Podľa môjho názoru práve Válek sa spočiatku snažil poľudštiť a narovnať krívajúcu socialistickú kultúru. Bol tiež zo všetkých ministrov rezortu najlepším a najkvalifikovanejším. Mal iba smolu (a my s ním), že ministroval vo veľmi zlej dobe. Netrúfam si objektívne posúdiť, ako sa prejavoval potom, čo som ho „navštívil“ posledný raz.

Telefonoval som s ním až o 22  rokov potom, keď už bol v nemocnici smrteľne chorý. Podľa reakcií sa potešil nášmu telefonátu. Dohodli sme sa na interview pre môj týždenník Slobodný piatok a to napriek blízkej smrti. Možno si pripomenul náš nezrealizovaný rozhovor spred dvoch desaťročí.

Zrejme chcel pred svojím skonom povedať to, čo mal na srdci ako ozajstný umelec a v zlom čase minister. Teda šlo o odkaz od rozporuplnej osobnosti, ktorá v dobrej viere vkročila do červeného bahna a zostala v ňom trčať. Ale napriek tomu som si ho neprestal vážiť pre jeho rozum, talent aj postoj v roli neúspešného záchrancu vážne chorej vtedajšej kultúry. No tiež pre jeho priateľský vzťah ku mne 

Chcel som ešte spoznať odpoveď na otázky: Prečo on, estét, humanista, pragmatik a podľa mňa aj seriózny človek, teda príliš osobitá individualita, dlho slúžil režimu hanby, s ktorým určite nesúhlasil? Veď ako bezohľadný karierista či podliak sa mi ani raz v ničom neprejavil.  Chcel som sa tiež dozvedieť, prečo si on navonok neprístupná osobnosť vytvoril ku mne neznámej osobe až priateľský vzťah.

Ale to a všeličo  iné som sa už nedozvedel. Lebo som náš rozhovor musel z pracovných dôvodov odložiť a tým pádom som zrejme aj sklamal tohto výnimočného básnika a pozoruhodného muža. Ako šéfredaktor som sa však pre časovú tieseň nemohol dostatočne pripraviť na toto jedinečné stretnutie.

Bezohľadná Smrť však nečakala, bola rýchlejšia.  Aj teraz veľmi ľutujem, že dohodnuté interview sa nerealizovalo.  Miroslav Válek v tomto jeho poslednom rozhovore by  mal  čo verejnosti povedať nielen o umení a politike, ale aj o nástrahách a paradoxoch moci  v živote politika i umelca.. 

 

 

 

 

 

 

 

 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  194
  •  | 
  • Páči sa:  2 354x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

278 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
SkryťZatvoriť reklamu